Dosť dlho som rozmýšľal, a často som odkladal tieto myšlienky, nazval by som to na pozdejšie, nikdy som tu na blogoch nevenoval sa tejto problematike, pretože toto skutočne problematika je.
To nie je správna cesta viery, ale pravda je taká, že mnohí možno toto niečo zažili, a každý má nejaký svoj osud. Ako som napríklad aj tu na nete spozoroval s rozličných situáciách a komunikáciách, mnohí nenávidia doslova túto duchovnú zložku života, nepripisujú jej nijaký význam a majú extrémne militantný názor na túto tému isto poznačenú a ovplyvnenú silným vplyvom materializmu a predovšetkým hedonizmu, teda pôžitkárstva, a podobne.
Ale priznám sa že aj ja rád pôžitkujem a nevidím v tom nič zlé. Ale kde je ale ten rozdiel, kde je tá zdravá hranica a podobne? Samozrejme, k životu patrí užívanie si života, ale je potrebný správny výklad tohto slova.
Ak sa mám bližšie tomu venovať, je správne, ak človek dokáže využiť všetky dostupné možnosti k tomu, aby svoj život nejako skvalitnil a podobne. Ťažko povedať, že človek, ktorý potrebuje pracovať, a má náročnú prácu, potrebuje sa nejako odreagovať.
Kresťanská viera a podobne v nijakom prípade nezakazuje pôžitky tohoto sveta. Čosi som o tomto už čítal aj na tomto portáli, ale chcel by som sa k tomu vyjadriť.
Sú proste okolnosti v živote, kde človek nie je naplnený, a potrebuje sa plne rozvinúť, ale v jeho spoločnosti to proste nie je možné. Má určité záľuby, ale nemá pochopenie u svojich blízkych.
Musíme ale rozumom správne uvažovali, aby sme nerobili nič zahorúca, a aby sme dobre zvažovali dôsledky svojho konania ešte prv, než čosi začneme.
Mnohí sa nechcú poradiť, lebo vidia v tom akokeby chorobne, že im niekto závidí v niečom, ale to nie je pravda. Mnohí si sami chcú nanútiť akýsi názor, že vplyvom nejakých nepreukázaných pozorností v práci ich ostatní odmietajú, nevedia plnohodnotne pracovať, navyše ich tá práca prestáva baviť, a podobne. Prečo toto všetko taktio píšem?
Čosi takéto sa stalo aj mne. Neustále akokeby pílenie konára podo mnou a podobne... nemám to rád. Nikdy sa nesnažím nikomu oponovať, najmä teda vtedy, keď vôbec nemá pravdu, lebo mojou povahou... rád slúžim, nie som vôbec vodcovský tím. Mám rád kolektívnú prácu, ale aj prácu v samote, kde môžem duchovne dostatočne zrieť a zistiť, či takto to nie je správne. Snažím sa možno až prehnane, ale mne to proste pomáha nejako prežiť, vidieť za aj nejakými neúspechmi, alebo úspechmi nejaký súvis s mojím napredovaním v živote, možno nemajú spravidla nijaký význam, len sa azda pohybujem v spoločnosti tých nesprávnych ľudí... Snáď možno ste to zažili aj vy...
Ak by som to spomenul čosi len tak okrajovo ku téme tejto, a to nevenovanie pozornosti duchovnej zložky ľudskej osobnosti, je to dá sa povedať len na škodu veci. Sústavné potláčanie, či skôr vedomé vytlačenie vnútorného sveta smerom von vedie celkom iste k celkovému nepochopeniu zložitých vzťahov v ľudskej spoločnosti, pretože na veľa vecí je potrebné duchovne vnútorne vyzrieť, čomu mnohí z nás venujeme častokrát nedostatočnú pozornosť.
Kto nevenuje pozornosť rozvoju svojho ducha, ťažko povedať, či porozumie v dostatočnej miere, čo mu ponúka materializmus, ktorý vo svojej podstate vôbec nie je zlý, je isto Bohom chcený, len sme si zdeformovali svoje poznanie k tomu, že práve toto sa nám stalo ako cieľom, nie ako prostriedkom.
Na záver by som napísal takto v krátkosti. Cieľ je totiž vždycky len jeden, ale prostriedky sú viaceré. Prostriedky sú vždy len to, môžu byť pestré, rôznorodé, ale vedie nás to k jedinému cieľu, a to spoznať pravdu. Dovolím si tvrdiť, že dôjsť k takémuto mysleniu, a navyše aplikovať ho ešte aj v praktickom živote nie je vôbec jednoduché. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
padlyanjel
20. 3.marca 2017 23:12
Chcela som napísať, že to je ako keby to madar písal, že sa to nedá štylisticky čítať, ale potom som si uvedomila, že ja tiež niekedy tak kokotno musím vyznievať tak nič...
Napíš svoj komentár