Ak sa vrátim k predchádzajúcemu článku, ktorý som napísal, tak teda na človeka, ktorého sústavne ktosi potláča, môžu negatívne vplývať takéto faktory. Uzavrie sa neskôr celkom do seba, začne trebárs si individuálne vypĺňať čas ale bez spoločnosti teda s vylúčením prítomnosti svojich rovesníkov, postupne možno začne študovať čosi, čo súvisí s pestovaním svojej duchovnej podstaty, ktoré celkom isto môžu nabrať aj nejaké bizardné kontúry, ale začne sa tomu venovať vo veľkom.
Bude čosi vyznávať, ale nebude to celkom z jeho vôle, ale bude to ako výsledok jeho neuplatnenia sa v nejakom kolektíve. Často to súvisí s tým, že napríklad na školách sa tvoria v triede napríklad isté skupinky, ten si rozumie viacej so spolusediacim, tvorí sa taká partia a podobne. Potom, keď človek pochopí, že nemá miesto v nejakej štruktúre, začne sa venovať individuálnym záľubám, čo ale na jednej strane nie je nič zlé, veď si našiel vlastný koníček, čo ho baví, ale horšie je to, a prejaví sa to neskoršie, keď ktosi bude chcieť s ním čosi zdieľať, možno sa mu bude chcieť napríklad s niečím zdôveriť, niečo mu bude chcieť dôležité povedať, a on ho nebude chápať, pretože takýto aspekt dôvery nemal zatiaľ šancu ani len bližšie spoznať.
Takýto človek, poznal som niekoľko v mojom okolí, majú veľkú tendenciu upnúť sa len na veci, ktoré ich zaujímajú a majú teda dostatočný priestor v ich osobnom vnímaní súvislostí. Lebo keď proste nevidí záujem druhých, ako by si mohli aj na neho nájsť čas, a bolo by to proste vzájomne, prestane vyhľadávať podobné kontakty a prestane vyvíjať aktivitu. Niekedy ale aj je to dobré, aby možno človek dobre v samote pochopil mnohé súvislosti.
Aby to, v čo verí, sa utvrdí na základe osobného poznania, a nie na cudzie podnety, častokrát bezpredmetné, veľmi povrchné a plytké a jednoduché.
Ten to samozrejme vybadá predovšetkým na jeho správaní, a častokrát tá druhá stránka sa sklame, pretože nenašla pochopenie pre jeho problém. Vystanoví mi pri tomto opise skutočnosti teda reálna úvaha, že dá sa teda takto dôverovať takýmto ľuďom, ktorí nie sú schopní, ale predovšetkým ochotný prejaviť akúkoľvek formu citu k tomu druhému? Bude im to na niečo osožné?
Takíto ľudia sa možno aj vo väčšej miere zapodievajú duchovným životom doslova vo veľkou, snažia sa na to neustále myslieť, ale to len preto, lebo nenašli dostatočné uplatnenie, či skôr nazval by som to ako pochopenie u druhých, druhí ich nechápu, nechcú s ním zdieľať podobné hodnoty a podobne. Natíska sa mi otázka, kde je chyba?
Neslúži potom takéto duchovné poznanie, takéto záľuby len na to, aby som si vyplnil čas, ktorý so mnou málokto chce stráviť?
ideálne je samozrejme dobré vyváženie svojich hodnôt a správne rozmýšľať, čím sa budem zaoberať. Je dobré, keď človek má pestrú paletu záujmov a nielen jeden vyhradený. Príliš možno nerozprávať o svojich pocitoch, ale snažiť sa počúvnuť, ak mi niekto čosi chce povedať, ak pravda mi bude chcieť čosi povedať.
Mnohí sa boja aj otvoriť a zdôveriť sa s niečím, čo ich trápi, a potom sú nervózni, mrzutí, nemajú chuť do práce, a v kolektíve sú považovaní za čudákov. A pritom riešenie môže byť veľmi jednoduché, stačí len povedať, s čím človek má problém, a niekto môže pomôcť s jeho riešením. Ja som osobne vďačný a rád, ak niekto so mnou dokáže komunikovať, a ak má sám osloví, v práci v kolektíve. Oceňujem teda najmä to, že nemusím s niečím v aktivite začínať len ja sám. Vždy človeku dobre padne, keď nad niečím rozmýšľa, keď hľadá nejaký spôsob, a zrazu ten druhý dokáže sa vcítiť do našich pocitov a sám príde s konkrétnym riešením a vhodným nápadom, a pritom nič sme nemusel mu pripomínať, prizvúkovať, dvakrát povedať, proste dokáže vybadať aj on sám, že čosi potrebujeme aj my.
Načo im toto všetko bude? Budú mať poznanie z kníh, ale nebudú to vedieť nijako navonok uplatniť, bude sa v nich hromadiť jedna nejasnosť za druhou, a budú pôsobiť ako z inej planéty. Hneď teraz ma napadol príklad môjho spolužiaka, ktorý vykazoval podobné atribúty správania, akými sa teraz v článku zaoberám.
Na záver by som to zrhnul asi to týchto viet. Učme sa takýmto vlastnostiam, a svet bude omnoho krajší. Nie je dôležitá nikdy kvantita teoretických vedomostí, ale kvalita praktických, a vždy to tak bolo. Keď sa budeme snažiť vidieť srdcom to, čo je skryté očami, ten vzťah s blízkymi bude o to cennejší.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár