Správne pochopenie viery VIII

V tento pondelkovy podvečer pridávam teda ôsmy blog s touto tematikou.

Tu by som to plnšie chcel rozvinúť. Napríklad som vybadal, že napríklad osoba, ako môžem to povedať z určitého mne vlastného pozorovania, ktorá v detstve bola za čosi znevažovaná, alebo taký človek ťažko nadväzoval kontakty v detstve a čímsi mimoriadnym sa napríklad odlišoval od svojich rovesníkov a podobne, možno aj šikanovaná osoba, nevyhýbam sa preto zámerne aj tejto mimoriadne háklivej téme, v neskoršom veku napríklad má v neskoršom veku napríklad tendenciu silno uprieť sa trebárs na vonkajšie a vnútorné náboženské zvyklosti, praktizovanie viery možno v extrémnych situáciách a podobne. 

Je toto všetko správne? Je správne vyhýbaniu sa kontaktu so spoločnosťou? 

Ak napríklad sa mám priznať ja, obľubujem skôr intelektuálne debaty, kde mám samozrejme okruh ľudí na to, nemusí to samozrejme byť len o nejakých duchovných témach a podobne, mám osobne pestrú paletu záujmov. 

Nemôžem to samozrejme považovať niečo ako imperatívum z pozorovania, ale mnohí práveže majú takýto osud. 

Ak to mám ďalej teda rozvinúť, napísal by som to asi takto. Teda nemusí tá viera primárne pochádzať z jeho vnútorného presvedčenia, ktoré samostatne nadobudol, samozrejme je to vplyvom dodržiavania náboženských zvyklostí, ktoré obyčajne by mali byť vo väčšine rozvíjané v rodine, ale môže to práveže pochádzať z jeho slabého sebavedomia, či svojho uvedomenia si akejsie neschopnosti prispôsobiť sa nejakému kolektívu, z čoho teda môžeme vyvodiť istý záver, že toto všetko sú fakty, prečo sa tak upel na čosi duchovné. 

Sám nepopieram vo svojom živote čosi podobné, ale u mna je to neprejavenie záujmov, ktoré majú možno moji rovesníci. Nikdy som nebol samostatne na nejakej diskotéke, ale ani mi to nikdy nechýbalo. 

Na druhej strane som mal veľmi rád v školách diskusie, kde sme sa ako študenti mohli naplno prejaviť, a ja som zbožňoval referáty, kde som sa mohol naplno prejaviť. Mal som rád, ak napríklad sama učiteľka podnietila v nás, respektíve vo mne, ak mám byť teda osobný v tomto mojom vyznaní, ak som mohol povedať čosi zo seba, svoj názor, za ktorý som sa nehanbil, a mohol som takto čosi zmysluplnejšie napísať, hoci priznávam, že to bolo asi tak 13 rokov dozadu, a boli to samozrejme podstatne jednoduchšie témy ako píšem teraz.

Tam som mal azda moje pisateľské prvotiny, a naplno som to využil až na tomto portáli. Tam som postupne zisťoval, ako som prechádzal obdobie pubertou a podobne, že kde je moja méta. Čo asi ma priťahuje, a čo asi chcem ako svoj životný štýl.

Týmto samozrejme nepopieram, že nemám rád aj iné druhy zábavky, istého času som bol maniak na basketbalové zápasy, ale toto všetko, všetko čo nesúviselo s nejakými hlbšími a zmysluplnými akciami, moc ma to preto nepriťahovalo a postupne som to zanechal. Lebo ma to nenapĺňa proste. 

Dosiahnem istý stupeň takej radosti, áno, to musím povedať. Lenže keď to dobro skončí, napríklad môžeme si dať otázku podobnú, aj keď ideme kdesi na plánovanú oslavu, častokrát po príchode domov, alebo odchode hostí od nás, som akokeby pocítil také prázdno. Áno, uznávam, že áno, čas bol prísť, a čas bol kdesi odísť, ale chcem aby sa isté okamihy v živote trošku viacej opakovali.

Záverom by som napísal ešte asi toľkoto. Mal som rád živé diskusie, pokiaľ som danej téme rozumel, a podobne. Lenže mnohí majú opačné myslenie, a mnohé súvislosti si nechávajú len pre seba, kde si hromadia nejasnosti, a stávajú sa z nich samotári, tvoria si potom vlastný svetonázor, ktorého sa nechcú pustiť, nechcú so vypočuť, nieto diskutovať o čomsi, v čom má niekto odlišný názor a podobne. 

Držanie sa ortodoxne svojich jasne stanovených zásad, a za nijakých okolností si napríklad nepripustiť zmenu. To nie je správne pochopenie viery. 

Zdieľaj článok na facebooku
46 odoberateľov

Komenty k článku