Po krátkych odbočkách, keď som sa tematicky v ostatných pridaných blogov venoval iným témam, by som sa v tento krásny stredajší deň chcel vrátiť k mojej pôvodnej téme, a opäť pokračovať v myšlienkach.

Samozrejme, nie tá prvá osoba musí byť hneď ideálna napríklad do manželstva, avšak je potrebné, aby človek rozmýšľal pravda touto cestou. Mal som veľmi rád na strednej filozofické úvahy, ktoré som veľmi rád a s nadšením písal ako referát, ktoré som potom čítal na hodine etiky a podobne. 

Náboženstvo som sa neučil, pretože som sa prihlásil ako jediný z triedy, a preto som sa musel prispôsobiť. Ako som napríklad ale spozoroval, viacerým tieto otázky ohľadom života, ktoré už nejaký čas každý dospelý rieši, boli úplne ukradnuté a nevenovali tomu pozornosť. Mnohých vlastne nezaujímalo nič... Málokto chcel pochopiť nejaký súvis na hodine literatúry, čo znamenalo akési obdobie, čo znamenalo zápas o vlastnú existenciu, zápas o vlastný život, aké to bolo bojovať na frontoch svetovej vojny, aký vplyv a neskorší dopad to mal na osudy a životy ľudí v súčasnosti. Keď človek žije v relatívnom pokoji, tak všetky tie dejinné súvislosti, ktoré sú proste už legendárnymi udalosťami, ťažko sa vžije do toho všetkého, keď sa nedá dostatočne porozumieť vtedajším udalostiam.

Je to možno aj dôsledok toho, ak sa dotknem vyššie menovaných skutočností, že mnohí z nás najprv konajú, a potom rozmýšľajú. Mnohí z nás si neuvedomujú napríklad dostatočne včas dôsledky svojho konania, a preto sa pridružujú k človeku tie neúspechy a neskoršie trápenia a depresie.

Prečo toto všetko vzniká? V období dospievania človek pochopiteľne nevie v školských laviciach, čo konrkétne chce dokázať, a preto samozrejme ešte sa len hľadá, tak ako v názoroch, kde sa formuje a buduje si vlastný svetonázor vplyvom pozorovania svojich rovesníkov, a vplyvom samozrejme tejto doby. 

A práve tu je ten problém. Viacerí z nás napríklad v niečom potlačili svoje osobné presvedčenie a priklonili sa k mienke ostatných, a to celkom v tichosti, v podstate bez akýchkoľvek komplikácii, celkom jednoducho, a veľmi plynule prebehol tento rozhodovací proces, pričom samozrejme drvivá väčšina si v tom čase absolútne neuvedomuje dôsledky svojho konania, ktoré ale prídu len časom, a kde postupne bude len rozumieť, čo všetko spravil, a čo nemusel, a spravil len preto, aby sa prispôsobil dobe a svojim rovesníkom, či už spolužiakom na novej škole, alebo pracovníkom na novom pôsobisku a podobne.

Prečo toto spomínam? Človek tak prirodzene chce kdesi patriť, ale deje sa to za cenu zapretia toho, čo rokmi budoval, a hľa, ako ľahko opustil svoje presvedčenie. Nemusíme si to hneď spájať s vierou a náboženským presvedčením, to je jedno, stačí, kedy napríklad v nejakej situácii sa nesnažíme objektívne vykresliť svoj doterajší život, napríklad ak sa nás na novom pracovisku čosi pýtajú také, kde nevieme celkom dobre odpovedať. 

Obyčajne taký človek povie, že ovláda veľa vecí, samozrejme vytiahne všetky svoje osobnostné tromfy, čo študoval, čo ovláda, hľa akí sme všetci dokonalí a perfektní, ale toto nikto nechce počuť.

Ani v práci, ani Boh toto nechce počuť. Správne pochopenie viery je o tom, že my si musíme priznať svoje nedostatky a tiež prijať to, že nie všetko vieme, a nie na všetko sa hodíme, nech nám to pripadá v nejakej ošemetnej situácie akékoľvek trápne, nepríjemné, že sa nevieme možno vyrovnať s tou situáciou, predsa toto všetko bude pre nás jedine znamenať čosi ako poľahčujúca okolnosť, ktorá nás od tých nezdarov v konečnom dôsledku predsa len môže od čohosi oslobodiť a ukázať predovšetkým reálnu pravdu o nás samých, a takto sa pravdivo dokážeme prezentovať.

Keď som chodil na strednú, ja sám som sa prihlásil na náboženstvo. Z pochopiteľných dôvodov som ho nemohol navštevovať študijne, musel som chodiť na etickú výchovu, kde sme sa síce oklieštene učili o nejakých morálnych zásadách a podobne, ale predsa, cítil som že to ešte nie je ono, aj keď tie hodiny boli veľmi pekné a rád na ne spomínam, pretože tam som sa v tomto smere moc vyprofiloval, a mal som celkom dobrý vzťah s vyučujúcimi.

Na konci článku by som to azda ešte takto v krátkosti zhrnul. Bolí to, ale niekedy je to veľmi potrebné, pre nás samých, lebo vtedy sa chlapci skutočne stanú mužmi, dievčatá ženami, kedy proste prijmeme aj dôsledky nášho konania, akúsi zodpovednosť z toho vyvodíme... Nič viac, nič menej...



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár