Že strácajú cit pre čosi a nevnímajú tie pocity vyvolané istým prostredím, čo je len na škodu veci. Už len preto to spomeniem, pretože človek neskoršie vplyvom vonkajších okolností prirodzene dospeje a potom pochopí, že je správne vrátiť sa mysľou do minulosti a spomenúť si nato, že človek si predsa len mal vážiť si tie chvíle ktoré prežil, a ktoré mali vtedy a aj v súčasnosti veľký význam.
Mnohokrát sa mi stáva, že keď zažijem čosi pekné, krásne, nazval možno by som až jedinečné, v tej chvíli si dokážem predstaviť, že takéto čosi sa už nikdy nebude opakovať, a doznieva to vo mne neuveriteľne dlho. Ako keby som chcel znova prežiť tie momenty, o ktorých som správne tušil, že už viackrát sa to opakovať nebude.
Boh prirodzene vložil do človeka veľmi silné pudy, aby zachoval ľudský rod. Samozrejme s tým súvisí to, že azda neexistuje, ak mám uviesť príklad, neexistuje hádam taký človek, ktorý by už v detstve nezažil ako tak nejakú tú lásku, nebol aspoň platonicky zaľúbený, a prežíval možno čosi, čo ešte nevedel celkom presne definovať. Nechcem tu ale na tomto mieste rozoberať súčasné vzťahy.
Každý predsa musí dobre vedieť, kde sú jeho méty, kde sú jeho osobné mantinely a hranice, čo si človek môže dovoliť, a čoho sa má človek strániť.
Mylne si mnohí myslia, že všetko, a že úplne všetko je prirodzené a dovolené, zároveň je to aj správne a úplne normálne, a že keď budem žiť kadejako, a že vidím, že predsa život ide ďalej, že sa v podstate nič nedeje, tak je to správne, a tak to má byť. Je to omyl. Hádam je len na škodu veci, že mnoho mladých sa nechce radiť so starším, napríklad so svojim rodičom, alebo s niekým blízkym, ktorému trebárs veľmi dôveruje a dúfa, že jeho dôveru nesklame.
Takmer vždy, ak by som to takto povedal, vidíme následky svojich konaní až neskoršie. Nie hneď ale neskoršie. Máme množstvo zlomených ľudí, ktorí sú nešťastní, život ich vôbec nenapĺňa, nemajú žiadne, alebo v lepšom prípade len obmedzené možnosti vízie v živote, a to len preto, lebo nie že stratili nádej, ale nemali ani vieru.
Samozrejme mnohí v mladosti nevnímajú nejaké prekážky a domnievajú sa, že môžem si žiť ako chcem. Že pre mňa všetko bude dovolené, kým trebárs ma nikto v nejakej situácii nezbadá, že je to predsa normálne, že sa nebudem zaťažovať čímsi, čo skúšajú mnohí ľudia, lebo je to prirodzené pre túto dobu.
Myslím si že história sa opakuje v mnohých príkladoch, a ani toto nie je výnimka. Potom tak vyzerá aj život. Roky idú, človek len náhle precitne a uvedomí si, že to, čo bolo už sa opakovať nikdy nebude, a že nejaké obdobie má predsa len za sebou, a už nemá tých povestných dvadsať rokov.
Čo chcem tým povedať. Boh dal každému určitý čas, ktorý máme zmysluplne využiť, niekto má dar nezištne pochybujúcim dobre poradiť, a v živote má nejaké poslanie, práve pre tento účel, a keď ho splní, viac v danom priestore už nemá miesta, svoje poslanie naplnil. Niekto vie dobre usmerniť a dobre poradiť, či už profesionálne, alebo to vie proste pudovo vystihnúť.
Avšak aj tie krásne momenty prichádzajú a odchádzajú, niekto z nich žije, niekto si praje návrat tých chvíľ, ktoré sú isto pre každého z nás prakticky neopakovateľné, ale predsa je málo ľudí, ktorí si uvedomujú o čo ide, mnohí len premrhajú vzácnym časom, a podobne.
Niekto príde do vášho života, lebo ste si to vymodlili, a niekto len tak, a ani o nič len neprosil, je krutý k svojmu blížnemu, ak to mám menovať vo vzťahoch, násilne zotročuje blízkeho človeka pri sebe, muži často zneužívajú ženy, mysliac si, že všetko sa môže, všetko je dovolené, nikto mu nemôže nič povedať.
A toto je najväčšia chyba, lebo tu sa jednak odkrývajú charaktery, a jednak tu sa trpí, tu sa ničia duše, ničí sa duchovný stav človeka, ničí sa ľudská psychika, časom človek taký nemá nejakú víziu do budúcna, a smutné to je práve pre toho, kto je mladý, kto ešte má mať ako také ideály, kto má pre koho ešte žiť.
Na záver čosi také ešte. Verte v Boha a uvidíte, že Boh vám ten zmysel života dá. Aj ja okolo seba vidím ľudí a reálne poznám osoby, ktorým by som hrozne chcel pomôcť, už len tým, že ich viem vypočuť, viem že potrebujú uznanie, alesú už takí otupení, takí odlúčení od duchovnej dôvery, že to už ide proste veľmi ťažko. Takým ľuďom ťažko pomôcť, a človeku, ktorému to nie je ľahostajné je ťažšie tiež.
Práve tu vás chcem vyzvať, že keď človek má s niečím problémy, prijmite rady, lebo len tak človek bude správne osobnostne rásť a dospeje do nejakého stupňa, kde bude cítiť podporu a oporu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár