Mnohí sa azda mylne domnievajú, že teda, nazval by som to tak globálne, na pochopenie, o čom je život, o čom je celý tento svet, pochopenie vzťahov, prijatie mnohých dokonalostí alebo nedokonalostí, prijatie chýb, omylov, následné akokeby povstanie, že mu stačí len jeho osobné poznanie, ktoré nadobudol prostredníctvom života a podobne. Sčasti je to pravda, ale musím podotknúť že len sčasti. Človek ako duchovno biologická bytosť je pozvaná, nenazval by som to ako určenosť, alebo podobné iné výrazy, asi ten výraz, byť pozvaný je celkom trefný k tomu, aby plnil svoju úlohu v živote.
Ak to mám opísať napríklad konkrétne môj príklad, celý život sa snažím pestovať svoju vieru, ktorú som prijal. Videl som viacerých aj mojich rovesníkov, a dosť som sa zarmútil, keď som videl, ako napríklad prestali časom chodiť do kostola. Viera pre nich neznamenala proste absolútne nič. Isto hlbokosť ľudského srdca sa nedá dostatočne vyskúmať, a každý má jedinečné prežitie viery, ale mňa zaráža tá laxnosť, tá ľahostajnosť, neschopnosť prijať čosi k sebe, neschopnosť sa podriadiť čomusi aj bez výhrad, niečo proste vydržať, a praktizovanie viery som u druhých aspoň ja som to tak vybadal a pochopil bol iba nástroj na uspokojovanie požiadaviek možno svojej rodiny, ale hlboko v srdci boli aj tak ateisti....
Pochopil som napríklad mnohé súvislosti, že napríklad nie všetko mi musí nutne patriť, a nie na všetko musím mať nutne nárok, hoci prakticky to môžem aj mať. Niekedy som to nechápal, pretože veci vidím spravodlivo. Prečo teda keď na niečo mám nárok, nemôžem to mať? Celkom logická otázka.
Nie všetko je určené k osobnému užívaniu, nie všetko a so všetkými musím čosi tvoriť a že je potrebné azda prežiť aj vnútornú samotu, a to práve preto, aby sa človek pekne scelil, aby sa formoval.
Aj to je dôležité prežiť. Mnohí sa napríklad tomu stránime, a hľadáme okamžite akosi prirodzenú náhradu na naše prázdno. Samozrejme rozumiem tomu, že človek je tvor spoločenský, ale sú proste chvíle, kedy je potrebné sa na chvíľu aspoň uzatvoriť do seba pred okolitým svetom, aby potom neskoršie do toho sveta povstal oddýchnutý, rozhodnutý, zrelý, a teda po istom čase v niektorých veciach aj samostatný.
V tomto blogu by som chcel rozvinúť jednu myšlienku, ktorá aspoň dúfam bude korešpondovať ešte s nadpisom.
Pochopiť vieru neznamená slepo a bez rozmyslu nasledovať nejaké prikázania, ktoré vnímame ako prikázania, ktoré nás zaťažujú. Toto viera od nás nechce. Viera dáva dobrovoľne a my máme dobrovoľne prijať. Kresťanstvo je o tom, že musím ľudské vzťahy vnímať srdcom, byť ľudský, teda absorbovať do seba do božské, čo mi káže Písmo Sväté.
Aby som len tak nerozprával, uvediem veľmi konkrétny príklad. Možno muži, je to proste v nás tak dané, že sme dobyvačnými osobami, teda keď nás nejaká žena zaujme, hneď človek nadviaže nejaký rozhovor, ak je nezadaná, ešte lepšie. Lenže ako sa dá čosi tvoriť, keď nejaví záujem. Teraz nemyslím len to, že hneď sa musí muž žene páčiť a opačne, ale myslím tú zdravú stránku osobnosti, nejaký záujem, spýtať sa, ako sa cíti, či niečo nepotrebuje, či nepotrebuje poradiť.
Mnoho ľudí bez viery sa sťažuje možno aj na neriešiteľné existenčné problémy, ale keď im ktosi chce pomôcť a skvalitniť ich nahovno život, otočia sa vám chrbtom, ako keby celý svet sa točil len okolo nich.
Sú to len prízemní ľudia žijúci vo svojom svete, vo vlastnom svete, kde sa trápia možno nejakými výčitkami svedomia, kde sa mylne nazdávajú, že im nie je už pomoci. Áno, oni sčasti vidia ten svet reálnymi hoci veľmi zachmúreným očami, ale keď nemému dieťaťu ani vlastná mať nerozumie, potom čo chcú od života? Je toto vôbec život? Keď druhému chcete pomôcť, dostanete ju na nejakú možno úroveň, a potom vás od seba odoženie? Je taká osoba vôbec normálna? Čo potom takáto osoba od života chce? Prečo niekto nehľadá spôsob, ako pomocť sebe samému, hoci aj za cenu toho, že musí spraviť nejaký ten prvý krok k lepšiemu, čo na začiatku nebude vyzerať vábivo.
Pozrite, vysvetlím to veľmi jednoducho. Ak by sme sa napríklad na nejaký koláč mali dívať len z pohľadu receptúry, tak by sme sa divili, že tento výtvor z múky, vajíčok, rozličných potravinárskych prísad, a podobne nemôže byť ani pravda, že to raz bude chutný pokrm. A koľko námahy a rozmýšľania k tomu! A vidíte, aké chutné jedlo.
A toto chýba mnohým. Mať systém, poriadok vo svojom vnútri, zdravé uvažovanie, uvažovanie nad tým, že musím pozitívne myslieť, že na všetko je potrebné dozrieť, a podobne.
Ako kresťan sa potom pýtam rečníckou otázkou. Má zmysel pomáhať takýmto ľuďom, ktorí chcú žiť ako poslední necitlivci, nemajúc ani úctu ku sebe samom? Áno, priznávam, že mnohí sú životom poriadne otrasení, ale kto nemá problémy?
Sto krát poďakujem, keď mi ktosi v niečom pomôže, hoc to možno nepotrebujem, ale sto krát poďakujem. Lebo som zhovorčivá povaha. Zadumaní ľudia, je dobré keď sa otvoríte.
Na záver len čosi také spomenúť chcem. Bojím sa o jedno. Že raz aj takýmto zadumaným osobám sa otvoria v správny čas oči a zistia, že prepásli možnosť vyrozprávať sa komusi a nájsť vtedy pomoc, kedy si mysleli, že ju nepotrebujú, lebo to potrebujú oni najviac.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár