Vreskot000: Správne pochopenie viery XXI

Srdečne vás pozdravujem v tento upršaný piatok. Včera som mal krásny deň.

Dneska by som sa chcel povenovať tomu, že na to, aby človek prekonal mnohé vnútorné prekážky skutočne potrebuje vieru ako podstatný prvok, ktorý nás všetkých presahuje.

Za všetky tie úskalia, ktorými som musel prejsť. Keď si na mnohé takéto chvíle spomeniem, som rád že som v nich obstál, a niekedy ani neviem ako som ich dokázal vyriešiť, hoci mnohé situácie ma privádzali niekedy do poriadnych rozpakov. Ale postupom času viem, že keď sa mi čosi takéto podobné vyskytnem, a musím to riešiť, či už hneď, alebo to je niečo odložené na neskoršie, všetko prejde a všetko prehrmí. Nič nie je také hrozné, ako sa na začiatku zdá byť. A prečo?

Pretože mám vieru. Mám predsa vieru v to, že raz bude len lepšie. To nie je nejaká fantastická, románová story, ale proste je to fakt, ktorý sa stane. Stane, a prejde. Nič viac nič menej. A čo viera? Aké všetky parametre spĺňa hĺbka viery?

Pamätám sa, opíšem to celkom vecne. Raz som riešil v práci jeden problém, a cítil som dlhšie obdobie také napätie. Počítal som samozrejme s tou najťažšou variantou, ale ďakujem Bohu, ustál som to. Mám potrebu to napísať.

Snívalo sa mi raz, ešte keď som robil v predchádzajúcej práci, že kdesi ležím, je ticho, a lezie na mňa plno škorpiónov. Jasne si pamätám tie úzkostné pocity. Z toho, čo som prežil v nedávnej minulosti, a čo ma ešte čakalo, veľmi rýchlo som pochopil, že to všetko bolo to, že na mňa proste útočili ľudia, ktorí nemali na to oprávnenie.

Dokedy toto všetko budeme tolerovať. Aj človek má len jedny nervy. Človek nevie sústavne komusi odporovať, sústavne sa sústrediť len na to, kedy bude predkladať nejaké argumenty, neustále sa obraňovať, byť pripravený na obranu a podobne. Takéto javy človeka veľmi vyčerpávajú.

Ale ja nič! Ja som neodporoval, ba naopak, dokázal som z môjho pohľadu priam nepochopiteľne ustúpiť, a mlčať. Jednoducho som mlčal. Nespravil som nič, len som čakal, ako sa vyvinie situácia. Vedel som, že tá situácia bola nad moje ľudské sily, a predsa nič nezmôžem, nič inšie neostávalo mi lež veriť.

Ako to dopadlo? Na posmech ostali ostatní, a mňa sa čelný predstaviteľ zastal. Ten, ktorý má o všetkom moc, mńa, na poslednej úrovni sa taký človek zasta. Klobúk dole! Boh ukázal takto, kde bola pravda, a nemusel som povedať ani slovo navyše, hoci nebolo mi v tom čase všetko jedno, bál som sa, pociťoval som nieže taký strach, ale doslova takú úzkosť.

Úzkosť je pocit, ktorý sa dosť ťažko opisuje, je to ešte čosi horšie ako strach. Strach by som opísal ako neviditeľný element, ktorý človek tak prežíva, že ešte nemá tie emócie na pokraji. Lenže úzkosť by som definoval ako stav, kde je ten strach na vrcholnom maxime a nastáva čosi ešte horšie. To, čo zasahuje už aj vnútorný svet človeka, a pociťuje obrovskú vinu, hoci nie vždy priamo môže za niektoré skutočnosti.

Nakoniec všetko ma prešlo, ale dokázal som to len s pomocou vnútornej sebadisciplíny a prežitej viery v Boha, že On sám dokáze mi pomôcť a obstáť, keď som už skutočne nevedel ako. Otázka je, akoby som to vedel spracovať v sebe, keby som proste cítil, že už neexistuje vo mne nijaká nádej nato lepšie. Neviem si to proste ani len predstaviť. VIackrát som takéto úzkostné momenty zažil a boli to pre mňa doslova infarktové stavy.

Je isté, že ten, kto berie zodpovedne a nie povrchne ako tak život, a cíti, že sa nežije ľahko, a nič nie je jednoduché, zažíva možno podobné pocity, ako som to opísal, pretože chcem byť úprimný a napísať to, čo som zažil, a nie to, čo si myslím, že ktosi dokáže zažiť.

Na záver by som ešte napísal takéto krátke vety. Toto je to správne pochopenie viery. Toto je to, čo mnohým neúspešným manažérom, financom, študentom, proste ľuďom, ktorí sa nechceli zaoberať duchovnými dopadmi na svoju osobu, v čase, keď sa im aj darilo, aj nedarilo, a nechceli hľadať nielen príčinu neúspechu, ale nevideli nijaký súvis medzi vzniknutými udalosťami. Verte mi, takéto čosi len človeku neskoršie pomôže.

Blog

0 0 0 0 1

Komentuj

Správne pochopenie viery XXI

Komenty k blogu

Horúce!