V dnešnej kapitole tohoto blogu by som sa chcel zamerať nato, ako niekoho oberá o duchovné, duševné, a možno aj psychické sily neustála snaha vyzerať pred druhými v čo najlepšom svetle, pričom svoju aktivitu strhnúť do takého bodu, aby sme neupriamovali príliš pozornosť sami na seba.
Mal som možnosť niekoľko takýchto ľudí spozorovať. A čím napríklad teraz uvediem úplne konkrétne, čím viac som sa snažil komusi spríjemniť nejaké chvíle, tým viac som bol ignorovaný, odsunutý a podobne. Iste je to preto, lebo nie všetko, čo chcete ponúkať, dotyčný to skutočne aj chce. Celkom je to aj pochopiteľné. V obchodnom zmysle sa to nazýva asi tak, že po tvojom ponúknutom tovare nie je dostatočný dopyt.
Isteže si priznávam, ja si to priznám, že nie som nijaký svätec, ale to azda nemôže o sebe ako taký povedať nikto. Problém dnešných ľudí je proste ten, že viacerí potrebujú vyzerať pred druhými, či sú to kolegovia, alebo nadriadení alebo v škole, alebo hocikde, to je jedno, aj v rodine, chcú vyzerať perfektne naladení a dokonalí. Ale predsa práve táto spochybniteľná vlastnosť prezrádza ich slabé a temné miesta v ich živote.
Taký totiž nie je nikto, a je aj na škodu sa takto prezentovať. Napríklad v istých momentoch som musel prekonávať chvíľkové pocity úzkostí, najmä, ak išlo o nejaké krátkodobé situácie, z ktorých som mal riešiť napríklad hneď niekoľko nepríjemností. Áno, spravidla to trvalo len krátko. Bolo to akútne. Náhle prišlo, ale čo je dôležitejšie, náhle odišlo.
Ešte by som chcel napísať toto. Mám pociť, že čím je niekto prísnejší, ale neoprávnene, čím je niekto sprostejší, čím je niekto primitívnejší, tým je akokeby viac príťažlivejší, a je dokonca vyhľadávanejší. Však s tým a s tým je sranda, stačí keď sa len objaví v spoločnosti, trepne nejakú hlúposť a o zábavu lacnejcenovej skupiny je predsa dávno postarané.
Mnohí z nás na takéto akútne stavy ešte stále nie sme celkom dosť dobre pripravení, alebo dobre duševne či duchovne naladení. Často sa to napríklad môže premietnuť celkom ľahko teda do stavu, kedy aj celkom pokojný človek môže vybuchnúť do napríklad nejakého nekontrolovateľného hnevu a náhlej agresie, kde ostatní účastníci môžu ostať poriadne šokovaní a zaskočení práve tou neočakávanou situáciou, v ktorej sa náhle ocitli, a nebudú ju vedieť dobre vyriešiť alebo spracovať, prípadne nejako vecne porozumieť, a môže to mať ešte dhšie dozvuky. Obyčajne sa takáto situácia stane vtedy, kedy napätie je samozrejme už trvá určitý ten čas, a je len otázka času kedy to všetko praskne.
Nestratia títo ľudia, ktorí to myslia takto vážne ešte vieru? Nestratia vieru v lepšie, keď vidia všetok ten bordel okolo seba? Správne pochopia zmysel viery, keď už nebudú takémuto čosi už dôverovať, keď sa bude zmenšovať tá ich viera v lepšie, tá nádej, ten optimizmus. Keď chcem nejaký spravodlivý proces, ale sa mi to nedostáva, lebo napríklad dotyčný holduje alkoholu, je mu jedno, že je opitý trebárs v pracovnom čase, je mu to úplne jedno, ďalej to, že fláka svoju prácu, že sťažuje prácu ostatným.
Mám veriť komusi takému, že ja sa posuniem v zmýšľaní dopredu? Nevraciam sa kdesi dozadu a neupadám takto nechcene? Má hlbší význam byť pri takýchto prízemných ľuďoch, kde človek cíti, že stráca nejako svoju identitu, nevie sa dobre integrovať do tej svojej práci, takéto vymenované elementy ho brzdia, a on skutočne už stráca vieru, že raz bude dobré, že sa bude dariť, že tá jeho aktivita bude nielen odmenená, ale to investované úsilie, samostatná snaha, individuálna aktivita bude aj nejako patrične ocenená?
Keď vie, že skutočne jediné, čo ho tam drží, je viera v Boha, viera v to, že nebude ešte cvok z tých ľudí, že si potrebuje predsa zarobiť, ale tým ktorým je totálne ľahostajné všetko, kde ho oni len brzdia, kde sa nevie dostatočne rozvinúť, a zásluhou tých svojich kolegov, alebo spolužiakov stojí vlastne na nejakom nehybnom mieste, skade niet úniku, ale ani šance na nejaké sebaspoznávanie, na rozvoj svojich vlastných kvalít a podobne.
Ak budeme zanedbávať tieto duchovné princípy našej osobnosti, potom sa darmo budeme zamýšľať a sťažovať, že svojou prácou sa v podstate len skladáme na krásny život nejakých ľudí pracujúcich v top manažmente, darmo sa budeme zamýšľať, ako je to možné, že prišiel na aute za sto tisíc eur, zatiaľ čo sa my zmôžeme na nejakú jazdenku nízkej hodnoty...
Na záver ma ešte teda napadli tieto myšlienky. Len v krátkosti asi. Toto je ten rozdiel medzi materializmom, a medzi duchovnom. Toto je to, čo som teraz v tomto článku narýchlo vymenoval, nad čím sa málokto chce nielen rozmýšľať, ale aj podľa toho prispôsobiť svoj život, svoje žitie, svoje myslenie a podobne.
Asi tak. Áno, mnohí ľudia, nepotrebujú vieru v Boha, však načo, nepotrebujú sa zamýšľať nad niečím takým, ako sú hodnoty v živote, ako je to niekoho sa spýtať, či niečo nepotrebuje, či nie je napríklad hladný, či mu niečo nechýba, ako prežíva ten čas v práci.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár