My, žiaľ, aj pod vplyvom moderných technológii, toto nedodržujeme, a dávame presný opak dôraznosti tam, kde by to malo byť na správnom mieste. Aj ja na sebe som spozoroval, že niekedy naozaj sa akokeby snažím, aby veciam som slúžil ja, a nie, aby veci slúžili mne. Môže sa to celkom isto zdať a javiť sa ako nejaké slovíčkárenie, hranie sa so slovami a ich významom, ale život nám predsa ukazuje čosi inšie.
Napríklad by som to porovnal s nadčasmi. Bol som nútený v jednej práci spraviť za krátky čas 39 hodín nadčasu. To slúžilo nie nato, aby som mal vyššiu výplatu, na to kašlem, nejakých 50 eur orientačne navyše kôli mentálnej pohode a menej práci by som dopohody oželel, ale viete celkom isto, ako to v niektorých prácach chodí, keď jednoducho nemáte na výber, hoci človek niekedy rozmýšľa, a potom koná, hoci podľa správnosti bymto malo byť presne naopak.
Znie: " veci sú na užívanie a ľudia na milovanie".
Jeden príbeh spomína otca s malým synom. Dosť smutný príbeh musím podotknúť. Možno ho aj poznáte. Otec opravoval auto, malý syn bol pri ňom. Príbeh nie je pozitívny, a odkazuje skôr na ľudskú hlúposť, rozmýšľanie v materialistickom ponímaní tohoto sveta, o zbrklom a náhlom, nepremyslenom, neuváženom a najmä veľmi hlúpom konaní, ktoré v konečnom dôsledku slúži jednak na výstrahu a potom na poučenie nám ostatným.
Syn, malý chlapec náradím napísal na nalakované auto tieto slová. Ľúbim ťa oci. Otec keď to videl schytil ten kľúč, udrel ním prudko syna. Ten sa na neho pozrel a povedal. Oci, kedy mi zase narastú prsty. Pochopil, čo spravil, a potom niekoľkokrát silno buchol do auta od zlosti, zúfalstva a smútku zároveň.
Tu vidíme jasne, že v mnoho prípadoch obdivujeme mŕtve, bezduché materiálne výdobytky tohoto sveta. Porovnávame kvalitu s ešte vyššou kvalitou, chceme všetko čo najlepšie a najkvalitnejšie, dávame prednosť veciam, zvieratám, ale zanedbávame ľudský rozmer lásky, hodnoty človeka, tak jedinečnej. Áno, je to smutné, ale viac naozaj si myslíme, že veci sú určené na milovanie, a ľudia na užívanie. Zámerne, kôli menšiemu zamysleniu som to napísal celkom isto opačne a zaiste nesprávne, len pod vplyvom doby a všetkých kalerábov, čo nám núka tento svet sme nútení myslieť nie normálnym a nie vždy morálnym spôsobom, než by sme mali.
Myslím si, ešte by som vhodne doplnil, že prípadná frustrácia z tohoto všetkého, aj otca spomínaného v tomto článku vyplýva z toho, že sa vysmievame svetu neviditeľnému, nedávame dôraz na duchovné ale len na materiálne, zmyslami overiteľné fakty a veci, ktoré miesto toho, aby slúžili nám nejako na radosť a osoh, aby sme sa z nich tešili a aby nám vhodne doplnili akúsi kvalitu a dodali výživu nášmu životu, robíme presne opak. Neuvedomujeme si, že raz ten koniec predsa len nastane, ale samozrejme, tak ako za čias biblického muža menom Noe, keď staval koráb pred potopou sveta, a nik mu neveril, že tá potopa naozaj nastane. Alebo v prípade pádu mesta Ninive, okolo siedmeho storočia pred Kristom, zdá sa mi že to bolo roku 612 pr. Kr.
Čo teda by som ešte v krátkosti zhrnul do posledných viet na záver tohoto článku.
Prejavuje sa to tak, že človek pokiaľ má materiálneho nedostatku, a teda niečo potrebuje... Prirodzene, človek za mesiac potrebuje výplatu z práce, na vysok škole, alebo strednej potrebuje zbierať do dobrého priemeru a prospechu známky, zápočty, pokúša sa na skúškach o všemožné veci, na vlastné oči som mal možnosť vidieť, ako kôli skúške sa človek dokáže tak strašne ponížíť, a nie vždy je to jeho vina, alebo nedostatok vedomostí, že ak teda spomínam nejaký despotický učiteľ hodnotí nie podľa vedomostí alebo nálady, a v práci nadriadený tak isto odmeny zadáva nie podľa kvality odvedenej práce ale podľa vydobytnej osobnej sympatii, niekedy až paranoickému posudzovaniu situácie, ktorú možno vie alebo nevie zvládnuť. V prvom rade morálne, ľudsky, empaticky, slušne, v druhom rade nastupuje odbornosť a tiež kvalitatívne posudzovanie odvedenej práce, daného výkonu a podobne.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
thankyou
20. 11.novembra 2018 11:40
Ppči Vreskot!
Napíš svoj komentár