Čo teda chcem povedať. Pán páter to je nevyzretá myšlienka z pera nejakého buď adolsecenta, ktorý nevie čo chce (kto napokon vie konkrétne čo chce, takých je veľmi málo) alebo človeka, ktorý má veľmi blízko k nejakej sekte.
To sa dá spozorovať všade vo svete, nielen tam, kde sa nachádzate. Nenazval by som to ako kult seba potláčania. Viem o čom hovoríte.
Tu sa jedná o to, že človek, ktorý túži po zmene nejakého systému vo svojom živote, nutne musí zažiť pocit transformácie. Teda nie formácie ako takej, ale transformácie, teda premeny.
Problém mnohých aj horlivcov je ten, (toto slovné spojenie používam často v mojich príspevkoch )že niekto proste vytvoril akýsi systém, ktorý môže fungovať, ale neberie ohľad na jedinečnosť toho človeka, s kým prichádza do kontaktu. Čo chcem tým povedať.
Viete nechať sa formovať neznamená to, (Alebo viac menej si to myslím ja pretože spoľahlivá odpoveď v rámci spirituálnej teológie je ťažko zodpovedateľná ako taká) že sme ako nejaké, nazvem to, neokresané amorfné podstaty, ktoré sa časom vybrúsia vplyvom vnútorných a vonakjších akýchso metamorfóz, premien, na nejaké perly, drahokamy, a neviem ešte čo. O to vôbec nejde.
Tak isto človek môže byť svojím spôsobom (nie možno celkom dokonale) šťastný mimo nejakého duchovného diania, pričom na svoju duchovnú podstatu nezabudne, a snaží sa ju rozvíjať.
Na základe vlastnej skúsenosti Vám môžem napísať, že opakovať niekomu donekonečna princíp vyzretosti, zrelosti, dokonalosti, a všetkého toho, čo sa točí stále dookola, je veľmi nesprávny, pretože každý deň sa človek formuje presne tam kde je.... a je jedno či ste kňaz, alebo pracujete.
Matúšovo evanjelium 5,45 hovorí takto...." aby ste boli synmi svojho Otca v nebesiach. Lebo on dáva vychádzať slnku nad zlými aj nad dobrými a zosiela dážď na spravodlivých aj nespravodlivých..."
Čo sa týka tej pokory... Čo je dobré na pokoru. Viete... mám pocit, že my zdôrazňujeme pokoru v akomsi potláčaní našich kvalít, priznajme si v duchovnom svete, koľkí duchovní môžu byť šikanovaní za svoj názor, ktorý môže byť správny, ale nie je prijatý väčšinou.
Istý prvok potláčania seba samého tkvie v tom, že tak, ako apoštoli, ktorý keby neboli preliali krv za Ježiša v danom čase, ale neskoršie, ešte teoreticky mohli veľa spraviť pre evanjelium.... ale Boh vedel prečo sa to udialo v danom čase a priestore.
Dajme si otázku, prečo už desaťročia absentujú povolania v západnej európe. Čím to je? Čím to je, že v najvyspelejších krajinách sveta, čo je paradox, a o tom sa nehovorí vôbec, alebo minimálne, ako Británia, Švédsko, Nórsko, dá sa povedať celá Škandinávia, je naša cirkev v percentuálnom pomernom zastúpení pomerne najslabšia, a jej vplyv nebadať nikde? Viete.
My príliš filozofujeme aj na katolíckych periodikách, v tlači. Uvedomme si, že isté neduhy musia prísť, aby sa jednak splnilo Písmo, a tiež, že očakávame splnenie blaženej nádeje, a príchod nášho Spasiteľa Ježiša Krista.... ktorého je moc i kráľovstvo, i sláva naveky(kánon sv. omše.)
Mojím príspevkom vám chcem povedať, že musíme aj v duchovnom živote nutne zmeniť (pretransformovať) myslenie, nielen dané konkrétne spôsoby a nejaké zvyklosti a obyčaje, ktoré sú nám takpovediac vlastné, to je v poriadku, ale myslenie, ako spomínam, inak nám reálne hrozí, že onedlho budú misionári chodiť na misie postupne ku nám, a nie ako je to opačne.
Záverom by som citoval jednu pieseň, ktorú som nedávno objavil. Znie takto..." Radujem sa, Pane stále, netrápi ma tieseň, strach. Svoje prosby, veľké, malé, predkladám ti v modlitbách. Radujte sa, Pán je blízko, ustavične radujte, Radujte sa Pán je blízko, ustavične radujte. Toľko môj príspevok.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár