Ťažká otázka II

Otázka, ako taká, ktorú teda na základe jednej ankety som položil v mojom prvom sobotnom večernom blogu je teda viac menej jasná, a teda v tomto článku ponúkam druhý pohľad na túto tematiku. Otázka teda znie takto. Koho pokladáte za svojho najväčšieho nepriateľa.

Každý z nás by bol azda najradšej, keby vo svojom okolí neriešil nijakého nepriateľa, nejaké sváry, problémy, a keby sa všetko vyriešilo s kľudom a pokojom. Sú samozrejme medzi nami osoby, ktoré veľmi radi vyhľadávajú akési problémy, ale potom pravda taký život a tak vyzerá. Človek je nekľudný, nemá vysporiadané svedomie predovšetkým sám so sebou, a to dosť podstatne zaťažuje jednak jeho samotného, či už priamo alebo nepriamo, alebo to zaťažuje jeho okolie, ktoré teda ho obklopuje, a teda ako spomínam, priamo či nepriamo sa podieľa, participuje na úspechoch, alebo neúspechoch a podobne. O čom teda ide.

Vieme dobre, že nič nie je také dobré, ako to vyzerá, a nič nie je také zlé, ako sa to na prvý pohľad môže zdať. Táto stará múdra pravda, ktorú ľudstvo pozná hovorí o tom, že nechcem teda aby to znelo alibisticky, ale častokrát človek potrebuje okolo seba človeka, pred ktorým by opätovne sa mohol v niečom vystatovať, ukazovať na obdiv niečo, v čom napríklad vyniká, kde má teda nejaké prednosti, ktoré absentujú u jeho poslucháča. Snáď najlepšie sa to prejavuje napríklad v školstve, kde nie raz sa stane, že proste učiteľ nie pod zámienkou zdokonaliť svojho žiaka, ktorého teda má pred sebou ho niečomu učí, ale preto, aby ho azda koniec koncov vysmial. 

Dobre vieme, že v nejakých ťažkých disciplínach, kde tá náuka je vcelku nie celkom jasná, napríklad vo filozofii, poznáme jednu odpoveď. A tá je buď správna, alebo nesprávna. Buď teda danú problematiku človek ovláda, ako hovorím do problematiky, alebo nevie konkrétne o čom hovorí. Vo filozofii existuje možnosť, že človek aj vie o čom hovorí, avšak častokrát sú tie záležitosti tak komplikované, že rozumieť a pochopiť celý obsah, čo chcel daný filozof v danú dobu povedať, odkázať možno dnešným poslucháčom je pochopiť prakticky nemožné, a dosť je možné, že sa stráca celý zmysel tej danej oblasti vo filozofii, ktorá sa prednáša.

Nezriedka by som povedal, že štúdiom filozofie človek celkom ľahko môže stratiť svoju jednak vieru. Vieru v niečo, čo verí, v čo veril, čo tvorilo povedal by som zmysel jeho existencie, a vďaka čomu na krátky čas možno zasvätil svoj život, alebo inak povedané, jeho podstatnú časť. No nezriedka sa stáva, že práve osvojením si niektorých ideiíí človek možno bezprostredne stratí azda všetko, v čo teda ešte dokázal veriť a ako tak dúfať. Človek veľmi ľahko sa môže pripraviť nechtiac, nepriamo, sám o jedinečnú možnosť sebarealizácie, ale prostredníctvom nejakých názorov, ktoré sú mu vtláčané, a ešte horšie, pokiaľ ten okolitý svet nedokáže vnímať, a nedokáže prijať jeho samého takého aký je, a to by som povedal, že je celkom prirodzené, a tak by to malo byť. A práve problém nastáva, keď sa tak nedeje, a fakticky vtedy je potláčaná jeho osobnosť, to všetko dobré, čo je v ňom, a čo by veľmi rád prezentoval svojmu okoliu, samozrejme za predpokladu, že mu to bude niekedy umožnené.

Kto je teda náš najväčší nepriateľ? Nie jeden človek by povedal, že podrobným štúdiom človeka ako takého by človek zistil, že koreň všetkého dobrého a menej dobrého, nepoviem tendenčne, že zlého predovšetkým tkvie v ňom samom, a možno to je aj nemusí byť celkom isto pravda. 

Veľa ľudí odmieta niektoré celkom dobré možnosti, a prijíma napríklad také zvláštne rozhodnutia, ktoré sa celkom isto priečia možno jeho logike, tomu konkrétnemu životnému a filozofickému štýlu, štýlu myslenia, ktoré teda on praktizuje a vyznáva, a vrhne sa do síce nových a inovatívnych metód, avšak na úrovni, ktorými on sám nerozumie, čo ho môže robiť napríklad nešťastným v podobne jeho osobného neúspechu, zažije nejakú blamáž, s tým spojené obdobie, kedy sa cíti byť frustrovaný, menejcenný, kedy cíti napätie, že nie je za nejakých okolností spokojný sám so svojím osobným smerovaním, napredovaním to, že ho možno málokto repšektuje a prijíma predovšetkým takého, ako je on sám a to by som povedal,že celkom isto to môže byť vážny problém, pokiaľ to človek nezačne napríklad hneď riešiť vo svojom vnútri, aby si v prvom rade uvedomil, že teda nie je niečo v poriadku, a ten stav je potrebné a nutné napraviť.

Uzavrel by som to asi takto. Je potrebné naozaj byť samým sebou a sledovať svoj osobný a duchovný rast, čo je celkom isto niečo, čo mnohí vedome, alebo nevedome zanedbávame.

Zdieľaj článok na facebooku
64 odoberateľov

Komenty k článku