To, čo som si prečítal III

Prečítal som si jeden článok, a teda v krátkosti by som naň sa pokúsil napísať sebe vlastnú recenziu. Samozrejme, azda sa nenachádza medzi nami človek, ktorý aspoň akýmsi svojským spôsobom nechce byť šťastný. V tomto mojom blogu sa teda v krátkosti zameriam ešte raz nato, ako to asi dosiahnuť, ako sa treba približne správať, a čo mi to môže dať, napríklad k tomu, aby človek prežíval okamihy v blízkej budúcnosti k čo najväčšej spokojnosti.

Ako som sa dozvedel, je dobré, keď človek má akési svoje svedomie, a schopnosť oľutovať svoje chyby. S tým úplne súhlasím, jednak preto, pretože mi to napríklad káže moje kresťanské presvedčenie. Samozrejme, napriek tomu, každý z nás, alebo teda v každom jednom z nás existuje aj niečo také ako hrdosť, a to, keď človek v niečom je akýsi neústupčivý, keď si nedá povedať, najmä, ak akási ťarcha dôkazov predsa len hovorí niečo iné, ako tvrdí on.

Ako to myslím. Mnoho ľudí, keď niekomu v niečom poškodí, najmä mám na mysli fakt to psychické, si myslí, že keď sa jemu teda nič nestalo, nestane sa celkom z pochopiteľných dôvodov ani mne. Tak znie napríklad akási poučka, na ktorú sme naučení v podstate všetci. Teda, niečo čo sa stane vnímam akosi kategoricky nie z môjho pohľadu, a preto prirodzene nepotrebujem sa s tým akosi nutne stotožniť. nepotrebujem to teda prijať akosi za svoje, a nepotrebujem teda nutne vymedziť si svoj čas na to, aby som nad tým akosi premýšľal, aby som hľadal akúsi alternatívu na to všetko a podobne. 

Proste človek vychádza z akejsi nutnej potreby, ktorá proste je v nás, a ktorá je pre nás úplne prirodzená. Ona nezmizne len tak, že sa nič nedeje, hoci by si to mnohí priali. Ale ako sa to naozaj neblaho prejavuje?

Napríklad tým, že veci, ktoré sa nás netýkajú, a sú skôr akéhosi globálneho charakteru, máme proste tendenciu to napríklad stotožńovať sa, a prejaviť sa akosi v plnej spravodlivosti. Napríklad sem môžeme radiť aj mnohé historické udalosti, ktoré sa radili napríklad na všeobecnom vnímaní akýchsi ľudových povstaní, akýchsi náboženských prejavov, kde možno bola potláčaná napríklad sloboda prejavu, alebo proste bola nutne potláčaná v nejakom zmysle sloboda čohosi, proste bolo niečo zamedzené, čo vyvolalo konflikt, stret nielen názorov. A to už je naozaj vážna vec, keď človek prejaviť svoj názor bude zvažovať, tam, kde by sa mal ozvať, pretože jednoducho cíti akýsi strach.

V tomto spokojní pravdepodobne nebudeme, a ťažko si budeme klásť akési otázky, kedy to bude, pretože spoločnosť je akási masa ľudí, ale musíme si uvedomiť, že tá masa ľudí predovšetkým vzniká z jednotlivcov, kde každý má akúsi vymedzenú prirodzenú hodnotu, a každý je jej súčasťou, smelo by som mohol povedať nedeliteľnou. Ale naozaj mnohí sa právom necítime šťastní, a preto si tvoríme akúsi vlastnú skupinu, akúsi vlastnú organizáciu z jednotlivcov, kde cítime, že to bude ono, a predovšetkým my chceme dosiahnuť akúsi harmóniu tam, kde to predtým nemalo zmysel, a nedalo sa to uplatniť.

V skratke to znamená, že síce bez nejakého člena by sme sa v spoločnosti možno mohli zaobísť, pretože príslovie, a jednak prax naozaj dokazuje tú skutočnosť, že nikto nie je v skutočnosti nenahraditeľní.

Záverom napíšem ešte zopár okamihov a osobných postrehov. Ale naozaj je tomu tak? Je to ale spôsobené celkom isto tým, že nie sme schopní napríklad v dostatočnej miere schopní pozorovať, a najmä prakticky realizovať plnenie akýchsi detailov, na ktoré by sme teda mali upriamiť pozornosť, a preto radi všetko zovšeobecňujeme to, čo by malo sa týkať akéhosi súkromia, to, čo je možno každému azda vlastné, jedinečne to prežíva. 

Toto čo som napísal, presne toto je otázka svedomia. Svedomia, ako súdu rozumu, nie ako hlas vo vnútri človeka. Problém je, že druhú časť predchádzajúcej vety poznáme z hodím občiankej náuky, ale ona s pravdivosťou vôbec nekorešponduje, čo je na škodu veci, že sa zabúda na jej pravý obsah. 

Zdieľaj článok na facebooku
63 odoberateľov

Komenty k článku