No. Je teda zdravé hodnotiť situácie ako zdravé nezdravé? Pravdepodobne tu ide o to, že niekto sa nezamýšľa nad kontextom tematiky, ale či je normálne hodnotiť niečo ako normálne. Ako spomínam v nadpise, toto je čistý brutál už naozaj.
Takže. Ako hovorí staré známe príslovie, po bitke je každý generál. Je tomu tak aj v našich najrozličnejších situáciách, kedy sa človek častokrát nemá na koho obrátiť, a všetci akokeby ohluchli, oslepli. Nikto nikoho nevidel, o nikom nepočul. Môžeme to samozrejme vnímať z najrozličnejších situáciách, nemusí to nutne znamenať napríklad predzvesť niečoho zlého, alebo niečoho dobrého. Častokrát človek si robí v niečom nádeje práve tam, kde nádej už dávno pominula, ale zahadzuje rukou práve tam, kde tá nádej ešte reálne jestvuje, len on možno už sa nechce niečím ďalej zaťažovať, vníma že proste jeho úloha v danom prostredí a v danom kontexte proste skončila.
Možno niečo vedia, ale nie sú si istí na stopercent, a nevedia k tomu nič povedať. Vyhýbajú sa odpovediam tam, kde tie odpovede sú naozaj potrebné, a šanujú zaplavovať otázkami a podnetmi tam a v takom čase, kedy to taktiež je veľmi potrebné.
Minule som viedol diskusiu s človekom, ktorý si nechcel proste pripustiť iný názor, napriek tomu, že som ho prevážil ťarchou dôkazov. Nechal som ho tak, v duchu, že ako pohoda. Diskutujeme, nič sa nedeje.
Nechápem ako sa niekto môže zastávať človeka, ktorého nikdy nevidel, je mu sympatický len možno na základe verejnej mienky a podobne. Je pre mňa nenormálne, ak niekto sa zastáva názoru väčšiny, bez toho, aby túžil spoznať objektívnu pravdu, teda taká, aká naozaj je. A keď ju teda aj spozná, že ju teda aj prijme. Človek častokrát žije v akomsi napäti, a v určitej nedôvere k danému prostrediu, kde sa nachádza, a akokeby stále niečo očakával. Proste rieši niečo neustále nedoriešené, ktoré nemá konca kraja. Naozaj pochybuje o racionalite kohosi, pričom nie si je istý, či mu patrí morálne právo niekoho hodnotiť, od ktorého závisí možno naša celková existencia. Aký príklad by som uviedol?
Ako napríklad nám môže byť nesympatický nadriadený pracovník, ale musíme nutne ho mať rád, pretože akýkoľvek prejav vzdoru môže mať pre nás fatálne následky. Čiže hodnotiť niekoho nepríjemného ako nepríjemného, je naozaj nielen nepríjemné, ale aj nebezpečné.
Vieme dobre, že niekedy čím viacej otázok, tým viacej odpovedí, a tým pádom máme ľahšiu cestu k riešeniu daného problému, presne tak, ako som sa to kedysi učil na matematike pri slovných úlohách ešte v časoch základnej školy. V podstate ak mám byť úprimný, z duše som ich neznášal ako celú matiku, ale na druhej strane vždy keď bola hodina a niečomu som začínal v danom momente a kontexte situácie chápať, išiel som skôr na to analyticky, teda nie po nejakých poučkách, ale či sa to dá vyriešiť aj laicky a bez pomoci exaktných zaiste potrebných vedomosti, a nielen na základe matematického vzdelania.
Veľa z nás si myslí, že je dokonale oprávnený niečo kritizovať. Samozrejme pripúšťam že ako ostrieľaný diskutér som už kadečo počul, kadečo prepočul, všeličo som sa naučil a všeličo nové dozvedel, a možno som sa dozvedel aj niečo také, čo som sa dozvedieť možno nemal. Možno som príliš dlho a podrobne bádal aby som sa napokon dostal síce k nejakému záveru, ktorý ale celkom mi nepomohol.
Častokrát sa nám stáva, že pátraním sa dopracujeme k nepríjemne poznanej pravde. Je teda potrebné spoznať takúto pravdu. Aj sme o nej podvedome tušili, aj sme ju takpovediac očakávali s chladnou hlavou, aj sme si niečo už vopred mysleli, a kombinovali sme rozličné predpovede a variácie, čo všetko môže a za akých konkrétnych okolností a opatrení nastať, avšak pokiaľ ešte všetko je vo fáze a v štádiu prípravy, ťažko odhaliť realitu najbližších dní, čo možno očakávame.
Väčšinou sa vyžívame, ak niečo komentujeme také, od ktorého možno naša celková existencia nezávisí a podobne, možno sa vyžívame v tom, ak niečo môžeme skritizovať bez potreby bližšie spoznať napríklad okolnosti daného vzniknutého problému, spoznať reálne konkrétne osoby, spoznať možno dané prostredie, kde daný problém vznikol, spoznať bližšie situáciu.
Záverom poviem jedno, že keď človek sa naučí menovať veci pravým menom, vtedy objaví hodnotu seba samého a dovolí svojmu vnútru rozvíjať to, čo do onoho času zanedbával.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
harlequin
16. 1.januára 2021 12:45
ked citam “ Nechápem ako sa niekto môže zastávať človeka, ktorého nikdy nevidel, je mu sympatický len možno na základe verejnej mienky a podobne. ” tak to znie ako keby si rozpraval o bohu
Napíš svoj komentár