Túžba byť niekým iným II

V zaplave mnohych informacii ktore sa valia na nas zo vsetkych stran,kedy sa snazime podat v roznych oblastiach zivota co mozno najlepsi vykon, v snahe dosahovat maximalny mozny zisk, neprejist v podstate pod svoju osobnu cenu, neznizovat vlastne sebahodnotenie, nie sme si dostatocne isti, ci spravanie osob v nasej blizkosti je naozaj uprimne, a kedy nastupuju u nas akesi pochybnosti o cestnosti a spravnosti konania. Mnohi ktori da sa povedat roky toto v sebe potlacovali a snazili sa vsetko, teda takmer vsetko brat akosi prirodzene a s nadhladom, mozno aj s trochou akejsi irónie, to postupom casu zacalo dost vadit a osobne prekazat, a tak proste s tym nadobro skoncovali. Mnoho z nas sa chce mozno v co najlepsom svetle ukazat ako dobry, cestny, sptavodlivy, ochotny, ale donekonecna sa toto neda.

Donedavna som sa snazil naznacit, ze jedine cestnostou dalej zajdete, a clovek ma ostat predovsetkym sebou samym. To ale prirodzene nevylucuje moznost akehosi nazvem to karierneho rastu. Tento pojem sa dnes mozno zda ako nejaka urazka a podobne, pretoze mnohi si pod tymto pojmom predstavuju vselico insie, lez prava podstata im unika.

Vznika tu takpovediac jeden paradox zivota, ktory som postrehol ci uz v skole, alebo v praci, alebo hocikde, kde sa proste pohybujes, a si schopny trochu akehosi badania a samostatneho vnimania skutocnosti, na ktorych ti zalezi aj preto, lebo si ich sucastou, zijes v tejto dobe, sme ovplyvneni prakticky vsetkym, s cim prichadzame denne do kontaktu.

Je to paradox ale mnohi su uspesni len do tej miery, do tej roviny akehosi uvazovania, v akom ho chcu vnimat mozno jeho rodina, jeho najblizsi, jeho kamarati znami, nejaka sirsia spolocnost, kde su osobne a aj neosobne neformalne vztahy, ktore taktiez pomahaju cloveku kdesi napredovat a kamsi sa posunut.

Prave tie nebadane, su vdlmi dolezite. Vacsinou sme radi, ak sa napriklad kamaratime s niekym, koho viaceri poznaju, a pozivaju vseobecnu oblubenost. Problem ale nastane, ze s takym mozeme byt roky vedla seba, avsak mi stale nevieme kto vlastne je ten clovek. Ano vieme vsetko o nom to podstatne, este viac vieme to, co je nepodstatne, a predsa velmi radi pocuvame klebety alebo nezmysly o nom, ktore sa vobec teda nezakladaju na pravde, a su zalozene na cirych nezmysloch a vymysloch smcielom degradovat ho na nejaku spodinu a vykreslit ho ako najvacsieho neschopaka a podobne. Mam pravdu? Nemas pocit ze aj napriklad dnes si toto zazil, a takpovediac si sa v tychto pár riadkoch, v tomto odstavci nasiel?

A to vsetko preto, lebo zahadzujeme svoje schopnosti. Zo strachu pred nejakou, castokrat nazvem to imaginarnou väcsinou sa prisposobime vselicomu, len aby sme uspokojili veritela, ale zial, my sami pritom castokrat necitime nic. Ani uznanie nasich kvalit, ktore realne mame, a ktore v odbornosti samozrejme aj vyuzijeme ci uz v praci, alebo mimo nej rozlicnym sposobom a podobne. Robi nas toto stastnym a spokojnym? Domnievam sa ze nie, a teda opak je pravdou.

Záverom tento článok zhrniem do roviny takéhoto uvažovania. Čim viacej budeš sa snažiť komusi nezištne poradiť, a on si to nebude vážiť, tym viacej budeš pociťovat možno akýsi druh smútku, kadejakych stavov nepokoja, nepohody. A to všetko len preto lebo sa hanbiš prejaviť svoje city a všetko to, čo ešte v tebe je. Uvažuj naozaj nad tym. Nech sa vám všetkým darí.




Zdieľaj článok na facebooku
60 odoberateľov

Komenty k článku