Túžba ukázať sa pre druhými II

Bleskovo by som veľmi rád pokračoval v mojich myšlienkach v druhom diele tohoto článku. Čo teda by som doplnil k článku, napíšem hneď.

Kedysi v nejakom blogu som spomenul, že čím viacej je človek odmietaný, a dobre pochopí, o čo v podstate tam ide, tým ďalej to môže celkom isto dotiahnuť, tiež som spomínal celkom konkrétne, o koho napríklad mohlo zo športovej histórie ísť, ale celkom kľudne si to môžeme aplikovať aj na seba. Uvediem napríklad niekoľko príkladov.

Mnohí z nás isto celkom nepochopiteľne zažili situáciu, kedy proste boli odmietnutí z nejakého dôvodu, ktorý si clekom isto racionálne nevedeli vysvetliť. Napríklad na takých prijímacích skúškach. Aj spravili test, aj mali dobré študijné výsledky, v podstate všetko splnili, ale predsa len, oni sami si takto nesplnili ten svoj podstatný cieľ, a to je prijatie kdesi tam, kde sa hlásili. Či už to ide napríklad o štúdium na vysokej škole, alebo do zamestania.

Aj mne sa napríklad v minulosti stalo dokonca dvakrát, že som chcel robiť v prácach, ktoré svojou povahou boli dosť jednoduché, ale náborom, teda výberovým konaním som proste neprešiel. Bol som na vysokej škole, kde možno svojimi vedomosťami by som azda dal dopohody nejakého magistra, teraz nehovorím len za seba, ale toto isté si môžete povedať aj vy, pretože ja osobne pracujem už jedenásť rokov, čo som od školy preč, akurát prvého októbra bolo tých jedenásť, nie je to samozrejme v jednej práci, ja som ich vystriedal mnoho, ale mám veľmi dobré a príjemné spomienky paradoxne na všetky, asi s výnimkou jednej, ale to je jedno.

Chcem povedať toľko. Túžba ukázať sa pred druhými nemusí nutne znamenať nejaké chválenkárstvo. Možno to celkom isto takto azda aj vyznie, ale ja nevidím dôvod, prečo by človek mal v sebe skrývať čosi čo vie. horšie je, keď človek má plno informácii, ktoré sú mu v reálnom živote napríklad úplne zbytočné. Niekto napríklad dopodrobna ovláda akúsi problematiku čohosi, ale keďže v tom sa nie vždy dá zarobiť, chodí do klasickej práce, kde zarába možno minimálnu mzdu. Možno nič moc, ale človek prirodzene chce rásť, a nie vždy mu je to akosi umožnené, čo je chyba.

Ak je teda ozaj pravda, že talent je desať percent úspechu, ako sa vraví, vystane mi jedna filozofická otázka. Načo potom je talent? Všetko ostatné je drina, to je pravda, vidím to aj na sebe, ale načo potom je? O čom to teda všetko je? Nie každý musí napríklad pracovať v zahraničí, a nie každý chce. Tu nejde o ochotu, ale o princíp, že človek sa niekedy na nejakom poste v živote proste cíti ako nejaký, nazvem to vyhnanec, čo v istom zmysle vnímam ako úplnú degradáciu dôstojnosti ľudskej osoby, ak sa vôbec niekto nad tým napríklad bližšie zaoberal, čo je myslím si dosť smutné v dnešnej dobe nevynímajúc.

Mnohí to nanešťastie tak aj berú, a preto človek má priemerné až podpriemerné kvality, ktoré teda musí preukázať. V skutočnosti ale má naozaj navyše, a na nejakom možno robotníckom poste by dopohody prevýšil aj majstra, možno aj riaditeľa. Je to vplyvom toho, že človek nemá možnosť naozaj plnohodnotne ukázať svoje kvality, a všetci, ktorí tvrdia čosi inšie, dovolím si tvrdiť, že sa mýlia.

V jednej stránke som čítal jeden citát, že všetko sa dá, len musíš chcieť. v Podstate je to starodávna ľudová múdrosť, ale tá celkom prirodzene nefunguje pre všetkých rovnako, ale to už zabudli akosi pripomenúť.

Záverom ešte čosi v krátkosti spomeniem. Je pravda že talent je desať percent úspechu a ostatné je drina, ale tu sme zabudli na to, že všetko robiť nemôžeme, do všetkého sa rozumieť nedá, aj keď človek podľa mňa by mal byť praktický v tom zmysle, že do všetkého sa aspoň trochu rozumie, a keď nie úplne, povolá si proste nejakého odborníka, ktorý ale za úlohu ho má skôr doplniť, a približne poopraviť, nie všetko spraviť za neho.

Zdieľaj článok na facebooku
61 odoberateľov

Komenty k článku