Je mnoho talentovaných ľudí, ktorí majú špecifické záujmy. Možno to síce nemusí napríklad korešpondovať s realitou, a nikto sa o to nemusí zaujímať, ale predsa sú aj takí ľudia. Ktorí proste majú zvláštne záujmy. Je možné, že sa jedná o akýsi druh azda psychického vybočenia, nenazval by som to poruchou, pretože porucha je istý jav, ktorý chýba normálnemu človeku, a sú ľudia, ktorí možno oplývajú istými záujmami, ako to teda spomínam, ale problém je, že s nimi to nie je celkom v poriadku.
A sú ľudia, ktorí majú veľa talentov, ale nevedia sa sami zapredať. V istom zmysle ich môžeme považovať za neúspešných, ale to tak nie je. Ako, a prečo, sa pokúsim vysvetliť.
Akosi sme si zvykli, že miera našej dokonalosti, alebo sebestačnosti, sa zakladá v prvom rade na akejsi miere finančnej gramotnosti. To znamená, nielen zarobiť, poprípade dobre zarobiť, ale aj vedieť, ako užiť zarobené peniaze. Kedy ich je vhodné investovať, kedy je vhodné neinvestovať, a radšej napríklad ich odložiť kdesi na sporenie. Nie preto, aby sme sa na ne dívali, alebo komusi chválili s čímsi, ale preto, aby sme zainvestovali proste v ten správny čas. Niekedy je to vyslovene spontánne rozhodnutie, kedy človek po dlhom váhaní a voľbe medzi viacerými alternatívami sa rozhodne pre takú možnosť, ktorú azda ešte pred jedným dňom, alebo krátkym časovým okamihom vôbec si nepripúšťal do roviny rozmýšľania, a predsa si to vybral. Jednoducho si povedal, že proste ide do toho, nemá čo stratiť.
Vidím to podľa seba. Špekuloval som dlho, až napokon z ničoho nič padlo také rozhodnutie, keď som si kúpil auto, že som sám seba presviedčal, že som spravil dobre, hoci som azda trochu tušil, že zase som rýchlejšie konal ako rozmýšľal. Našťastie, investícia sa mi oplatila tak, že som zarobil trojnásobok ceny, a suma je značná. Nepíšem to preto, aby som sa nedajbože chválil, ale týmto mojím odstavcom chcem vyjadriť hlavnú myšlienku tohoto blogu.
Mnohí nerozumne zainvestujú, a v podstate ani sami nevedia, čo spravili, a najmä nevedia si vysvetliť racionálny dôvod svojho konania. Jednoducho to tak cítili, azda to je tá najlepšia odpoveď na túto otázku.
Problémom azda môže byť prílišná motivácia ktorá pochádza možno z relatívne akejsi nazvem to vybičovanej atmosféry, kedy človeka viacerí ľudia podpichujú, hecujú, a on je pokojný. To je presne ako spomínam v nadpise tohoto článku, a síce, to je tá túžba ukázať sa pred druhými. Tá túžba ale na druhej strane nestojí za nič, pretože obyčajne ak to človek nechce pre seba a koli sebe, obyčajne človek sa vlastne len duchovne vyprázdni, a nerobí ho to šťastným. Azda preto môže teoreticky vznikať akýsi depresívny stav, kedy človek pocítil náhle akokeby zodpovednosť a uvedomenie si toho všetkého, čo spravil, alebo aj to, čo vlastne nespravil, a mohol spraviť. Mal príležitosť, ale naozaj pod tlakom napríklad kolegov to nespravil, pretože pohľad väčšiny okolia predsa len prevážil nad svojím vlastným rozhodnutím, nad vlastnou vôľou a svojím pohľadom. Celkovo by sme to mohli hodnotiť, ako niečo, kde človek nevie celkom správne ovládať svoje emócie, a preto potrebuje neustále sa pýtať, či spravil dobre, a práve toto môže byť pre niekoho výrazný krok vzad, bez ohľadu na to, kde sa momentálne nachádza, akú cestu si prešiel, čím si vlastne prešiel, čo ho na tej ceste sprevádzalo, ako vo svojich rozhodnutiach vlastne dospel a dozrel k nejakému finálnemu záveru a podobne.
Posledná otázka ešte záverom tohoto článku. Našiel si sa v tom aj ty? Spočiatku si to nevšíma, avšak po čase zistí, že táto mienka ho predsa len natoľko ovplyvnila, že začal rozmýšľať proste smerom, nad ktorým doposiaľ ani len neuvažoval, Niekedy je už neskoro, ale dá sa povedať, že raz to musí prísť
Beriem to tak, že človek naozaj musí aj zariskovať, a nie je dobré a vhodné ani dlhodobo váhať. Obyčajne človeka prejde chuť, a väčšinou ho to vtiahne tam, kde bol dovtedy. Vôbec tu pritom nemusí ísť o nejaké finančné investície, nejaká kúpa, a podobne.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár