Učiť sa byť osamote

Na základe prečítanie jedného pekného článku, som sa celkom iste rozhodol pridať ďalší dnešný článok, ktorému som dal tematicky takýto nadpis. Bližšie pravdaže vysvetlím v nasledujúcich riadkoch, ako to teda myslím.

Mnohí si myslíme, a to som spomínal viackrát, že nedokážeme sami existovať. Nechcem teraz mať na mysli nejaké extrémne názory a strašidelné predstavy o tom, ako človek naozaj je osamotený, pretože poznám aj také prípady, a pre mňa to slúži ako mimoriadne odstrašujúci prípad, ale chcem tým povedať niekoľko súvislostí, ktoré ma práve teraz napadli.

Tak, ako každý dobre vieme, pre svoj zdravý životný štýl je predsa dobré, ak človek strieda napríklad stravu. Aj jedlo, nech by bolo akokoľvek zdravé, bohaté na rôzne výživné látky a podobne, ktoré proste potrebujeme pre náš organizmus, niekedy je potrebné v našom živote proste vnútorne akosi pritvrdiť. Kto samozrejme nemá rád, akési seba rozmaznávanie v podobne nejakých sladkostí, dobrôt, ktoré pravda si môžeme napríklad zakúpiť bežne v nejakých potravinách, ktoré koniec koncov ani veľa nestoja, a človeka to vie dobre osviežiť. Človek si to kúpi asi prečo. 

Všetko to, čo sa deje okolo nás, na základe akejsi vnútornej potreby mať čosi, čo proste chcem, alebo potrebujem sa deje preto, pretože to vyžadujú určité okolnosti, ktoré nás ovplyvňujú, a tým nás v určitej čo i len minimálnej miere robia závislými na nich. Samozrejme, je potrebné vedieť sa od toho aj oslobodiť. Ako to myslím. Niekto napríklad veľmi rád chodí nakupovať. Všetka česť, pokiaľ pravdaže na to má, a nemusí sa nejako obmedzovať, aj keď si myslím, že je to skôr vzácnosť, a nie každý si to môže dovoliť, ale dajme tomu, že sa to dá. 

Aj ten proces tkvie v prvom rade nie preto, že človek niečo potrebuje nakúpiť, ale proste potrebuje byť sám, a nechce nikoho okolo seba. Je to síce paradox, pretože pohybuje sa medzi ľuďmi. Mylne sa niektorí domnievajú, že keď som obklopený inými ľuďmi fyzicky, už nie som sám.

Samota primárne nevzniká z absencii prítomnosti osôb, ktoré sú pri mne, či ž sa to jedná z pracovného hľadiska, alebo osobného, a podobne. To vzniká na základe akéhosi sentimentálneho prejavu, kde niečo proste cítim a vnímam predovšetkým po svojom. Preto môžeš mať okolo seba mnoho ľudí ale pokiaľ človek necíti ku nim nič, nikdy nebude naplnený, uspokojený, ale hlavne šťastný, a toto sa týka každej zložky života, či už chceme, alebo nechceme.

Vnútorná potreba čosi mať, vlastniť, prijať tkvie z nejakého nedostatku, ktorý pociťujeme, a ktorý si chceme plnohodnotne vynahradiť, pretože je to tak správne, pretože aj obmedzovanie vo svojom živote v akejkoľvek podobe pre človeka má určite nejaký význam, a je veľmi dobrý, a prínosný pre neho ako takého, ale všetko určite treba brať so zdravou mierou. Netreba preto s ničím extrémne preháňať.

Myslím si, že aj v náboženských periodikách pokiaľ sa dvíha varovný prst pred takouto formou konzumného života, a to je veľmi dobré napomínať tých, ktorí robia nie dobré veci tkvie predovšetkým z toho, že človek už nevie od dobroty, čo má spraviť, a stratil smer vo svojom živote, a práve takáto forma duchovnej nápravy práve tkvie v tom,že človek ten smer v živote nachádza. Potom tu máme mnoho akokeby nazvem to otrávených ľudí, ktorí nevidia perspektívu vo svojom živote, ale nie na základe vonkajších nepriaznivých situácii, ktoré by ho trebárs k tomu napádali, ako to vidíme v tom klasickom konflikte románového hrdinu, ktorý proste je nespokojný s dobou, rebeluje, chce naprávať to, čo je nerovné, ale preto, že nemajú vlastnú fantáziu, ktorá práve je potrebná na to, aby sme rozvinuli v sebe všetko to, čo v nás to dobré je, a aby sme to ukázali takto aj navonok. 

Čo teda týmto chcem povedať? Ukázať toto všetko čo je dobré v nás ma predsa nabáda aj moja viera, preto vznikol na základe toho, čo proste medzi nami zľudovelo, a síce, čím viac lásky rozdáš okolo seba, tým viacej ti ostane, a je jedno, či žiješ v nejakom spoločenstve, si proste v kolektíve nejakom, obklopuje ťa bližšie nezistený počet osôb, alebo si proste sám, ľudovo povedané, na odľahčenie, keď zavrieš dvere na svojej izbe, a v tej rane končí mnoho vecí...

Na záver by som to ešte chcel teda v krátkosti zhrnúť do týchto finálnych myšlienok. A preto je dôležité učiť sa v prvom rade samote. Azda najlepšie a najvýštižnejšie to dokáže vyjadriť samotný duchovný život, ktorý sa prejavuje tak, že vyplýva z milosti božej, a milosť božia nepotrebuje človeka, človek potrebuje milosť božiu.


Zdieľaj článok na facebooku
60 odoberateľov

Komenty k článku