Som veľm zarmútený, keď vidím, že niekto sa veľmi chabo, a to by som chcel zdôraznit, veľmi chabo, neobratne pokúša začleniť ľudi akokeby do nejakej triedy, kasty a podobne. Vari nie sme si všetci rovní?
Tento blog píšem ešte ako odozvu a dozvuk k môjmu článku venovanénu tejto problematike. V našom živote je veľmi smutné, keď sa chceme hrať na čosi, čo v skutočnosti nie sme. Dommnievam sa, že problém tkvie v nedostatočnom hodnotovom rebríčku, kde človek len odsúva na okraj túto problematiku a nikdy sa jej nevenuje, pretože si myslí, že všetko príde aj tak odrazu a samo, a všetko sa samo vyrieši, ale ako vidím aj ja, nikdy to nie je pravda.
Veľmi dobre som si to uvedomil napríklad v mojej terajšej práci, kde pri počúvaní tých drístov a nezmyslov, od ľudí, ktorí sa robia že nevedia do päť napočítať, ako sa hovorí, a ja som vždy v pomykove a v rozpakoch, lebo nie som si istý, či to naozaj tak aj je v tomto prípade, ako hovorí teda dotyčné príslovie. Čo sú proste toto za ľudia.
Osoba ktorá si je niečoho vedomá, nikdy to nedáva navonok. Silní jedinci sú si vedomí svojej sily, avšak mylne si to myslia len tí, ktorí stavaju výlučne na svojom egu a na hrade z piesku ako sa hovorí. Taký človek veľmi neobstojí. A je to aj dobré. Jednak z morálneho ale vlastne aj celkovo z ľudského hľadiska. Za takú osobu, ktorá v podstate je vážená aj pre svoj morálny kredit, a za neho to svedčia aj jeho konanie, skutky, všetko, jeho životný postoj a podobne, si nemusí nič dokazovať, a väčšinou, taký človek je v úzadí už akosi prirodzene, a nemá záujem byť v popredí, a predsa sa stáva často silnou poprednou a vedúcou osobnosťou. Prečo? Pretože duchovne je ďaleko pred tými ostatnými, ktorí vlastnou nešikovnosťou, a to by som chcel zdôrazniť, vlastnou nešikovnosťou proste tieto kvality nevlastnia, a je to len na škodu veci.
Je len jediná vlastnosť, alebo cieľ, kde je priam nutné a nevyhnutné sa pretekať v živote. Nie, neuhádli ste, ak ste mali na rozume nejaké vyskokoškolské tituly, alebo nejaké vychytené pracovné miesta, ktoré častokrát aj keď za vysoký plat je charakteristické sú teda tým, že pod sebou máte veľmi tenký ľad, respektíve neustále sa pod človekom trasie stolička, a v takom prostredí sa nedá dobre žiť, pracovať a podávať pod neopodstateným tlakom a stresom nejaké výkony.
A tak viacerí máme tendenciu sa v niečom pretekať, až mi je to divné, a dosť aj smiešne. Áno, vnímam to celkom jasne, že mnohí, takto nevedomky strácame svoju vlastnú identitu, to čím sme. Neuvedomujeme si, že my máme každý svoj vlastný príbeh. Nechcem teraz povedať, že máme nejakú cestu, po ktorej kráčame, pretože to, čo bude v budúcnosti, vie len Boh, a nie my... my sa máme len sústrediť na prítomnosť a dávať si reálne ciele a krátkodobé plány, pretože dobre vieme, že dnes je taká situácia, a zajtra razom môžu padnúť naše plány, než by sme ich mali akokoľvek pekné, šľachetné a podobne.
Práve rýchly kariérny postup má za následok aj horkú príchuť. To som už menoval. Postupná strata vlastnej identity, uzavretie sa postupne do svojho sveta a podobne. Nejde tu v nijakom prípade o nejaké schizofrenické počiatky, ale to, že cítime proste nejakú šancu a azda sa bojíme, aby nám ju druhý nevytrhol z rúk. Celkom je to opodstatnené, pretože ako u nás v ľudskej spoločnosti, tak samozrejme, človek ktorý napríklad pozoruje vnímavo živočíšnu ríšu je svedkom veľmi podobných situácii, hoci v inej forme, ale predsa je len ten výsledok z väčšej časti rovnaký.
Má to nejaký zmysel? Má zmysel možnože na úkor nášho vnútorného duchovného úsilia sa strachovať o náš post? A čo tak nechať všetky tieto veci na Boha, ktorý aj tak má všetko vo svojich rukách a hľadať význam uplynulých dní a pozorovať všetko to dianie okolo nás, čo sa nás môže samozrejme bezprostredne dotýkať, a my si to plnšie uvedomujeme.
Strach nie je príjemný spoločník, a v uplynulých dňoch, hoci našťastie neopodstatnene som sa o tom mal možnosť dobre presvedčiť, kde som proste s napäťím očakával, ako sa vyvinie moja záležitosť, kde jediné, čo mi ostalo bola pevná viera, že keď nebude lepšie, azda bude aspoň tak, ako to je od okamihu krátkodobej minulosti, proste tak, ako som si to nejako prial. A skutočne stalo sa, a ďakujem Bohu, že nemusím riešiť nepríjemné veci, ktoré celkom reálne ma mohli v týchto dňoch postrehnúť, a nevedel som proste do poslednej chvíle na čom som.
Podkladal som si proste za povinnosť napísať v krátkosti čosi takéto, pretože v uplynulých dňoch som cítil dosť veľké tlaky, a nevedel som presne definovať, ako to vyriešiť v môj prospech.
Sú proste situácie, kde ľudia by vás radi videli nie že na kolenách, ale najradšej sa plaziť po zemi, a pritom nejde o nejaké roztopašné hierarchické rozdelenie spoločnosti, proste niekto rád sa pozerá zvrchu na kohosi, a pritom nemá na to morálne právo.
Na záver by som chcel napísať ešte asi toľkoto. Týmto blogom by som chcel povzbudiť všetkých, ktorých sa to teoreticky môže týkať s tým, že predsa nie ste sami, a existujú osoby, ktoré toto podobne zažívajú čo by. Nebojte sa. Toto všetko môže vyznieť len ako nejaká napodobenina, ale pamätajme, originál existuje len jeden, a ten sa nedá stopercentne napodobniť, ostatné môže sa tomu len matne priblížiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár