Po dvoch krátkych odbočkách by som sa opätovne chcel venovať mojej rozobratej téme, pri ktorej som sa zamýšľal nad mnohými súvislostiami, ktoré budem teda v dnešnom blogu sa pokúšať rozoberať.

Fenomén nejakej nadradenosti celkom určite nie je pozitívnou ľudskou vlastnosťou, pretože to vytvára značné bariéry medzi ľuďmi najmä v komunikácii medzi sebou, a stavia veľké bariéry a mosty medzi sebou. Načo je takáto povýšeneckosť. Skúsenosť nás učí, že všetko je tu len dočasné, okrem poznatkov o večnosti v spojitosti s duchovným svetom. 

S nadradenosťou veľmi úzko súvisí pýcha, ktorá je tiež nebezpečný fenomén súčasnosti, ale aj v minulosti nebolo toto cudzie. Osoba, ktorá si mylne nahovára, že mu pri nohách leží celý svet obyčajne sa sama zamotáva do akéhosi začarovaného kruhu sebaklamu a postupne si vytvára veľmi klamlivý a predovšetkým falošný obraz o tomto svete a tejto spoločnosti, kde sa na veci pozerá výlučne svojim pohľadom, bez akejkoľvek čo i len minimálnej primeranej kritike. Nie je to správne.

Je to veľmi smutný jav, ktorý môžeme čoraz častejšie postupom času pozorovať v našej spoločnosti. Je to proste celé zlé. Skrátka a dobre sú proste jedinci, ktorí azda až chorobne potrebujú mať čosi pod kontrolou, ale vôbec na druhej strane to nemusia robiť, len sa robia nejakými dôležitými, bez ktorých sa nebude točiť táto planéta. 

Domnievam sa, a dúfam len v ich dobro a prospech, že pri mojich úvahách pri tejto téme sa veľmi mýlim. Že to nie je pravda. Sú ľudia, ktorí čím menej majú toho na starosti, tým viac sa tým zapodievajú až chorobne, a ak majú kohosi pod sebou, dosť sa správajú, nazval by som to priam až chladne, odmerane, ale čo by som chcel zdôrazniť, vo svojich prejavoch často nachádzame prvky akejsi despotickej povahy, schopnosť proste terorizovať svoje okolie mysliac si veľmi mylne, že len on je jediný, ktorý ma pravdu. 

Vedzte, existuje mnoho takých ľudí, a je v podstate jedno, na akej pozícii sa nachádza taký človek. Verím, a to hovorím vážne verím, že to všetko, čo som napísal, a mám s tým skúsenosti, ináč by som to nenapísal, pretože ja som toto reálne zažil, tak je paradox, že takí ľudia, ktorí majú čosi rozhodujúce vo svojich rukách, to vlastne totálne nezvládajú a nevedia proste schopne, zmysluplne, dobre, správne viesť nejaký tím, viesť proste ľudí, pomáhať im realizovať spoločne nejakú prácu s dosiahnutým spoločným cieľom. Takýchto pracovníkov potom žiaľ veľmi odradí prístup takéhoto človeka, pretože zistia, že obyčajne, ako som to napríklad aj ja vybadal, taký človek má obyčajne nízky stupeň nejakej zdravej primeranej sebakontroly, čo si práve preto snažia veľmi šikovne vykompenzovať nejakou vyvolanou, často bezdôvodnou a neopodstatnenou agresivitou voči svojim kolegom, podriadeným a podobne, s kým zdieľajú ten konkrétny pracovný proces a podobne.  

Dobre vieme, že napríklad na spojenie nejakých predmetov slúži predsa lepidlo. Tak sa z nejakého materiálu pomaly a postupne stane nejaký zmysluplný predmet, ktorý možno ako darček poslúži komusi na potešenie. Presne sa pamätám na hodiny napríklad výtvarnej výchovy, kde sme na papier napríklad namazali lepidlo, ešte tie klovatiny, ak sa možno pamätáte, čo to presne bolo, pospájali nejaké špajdle, alebo zápalky, a vytvorili nejaký obraz, alebo len tak na zábavu, často to bolo neforemné, ale aspoň bola sranda. Takto vznikol nejaký jednoduchý obrazec, kde sme na hodinách výtvarnej sa čomusi novému naučili. Tie hodiny proste mali svoje čaro. 

Avšak na celom tom vyučovacom procese proste zazlievam len jedno, a deje sa to aj v súčasnom pedagogickom vychovávaní, čo sa mi nepáči. Neučí nikto deti, a ani sa o to nesnaží, vidieť za svojou prácou aj jednak nejaký ten výsledok, ale predovšetkým ten duchovný odkaz, ktorý ho má predovšetkým formovať. 

Každý ide len na to, aby si splnil to, čo mal, svoje určené povinnosti, a o nič sa nestaral, ale to nie je správny postup. Takto sa človek nepriučí ničomu, a bude len človek učený, ale nie človek rozumný. Som si istý, že niektoré detaily, ktoré sme sa napríklad učili na škole, si možno málokto ešte spomenie, možno by to musel byť dlhodobý proces, a musela by byť na to aj nejaká príčina, ale podstata je, čo mi dalo to naučenie sa toho, čo som sa naučil. Že ma to naučilo nejakej vnútornej disciplíny prinútiť sa k niečomu, aby som čosi dosiahol, čo sa mi v konečnom dôsledku v živote aj neako zíde, nie len memorovať nejaké texty, aby som dosiahol nejaké dobré známky.

S tým môže súvisieť nieže rozvoj svojich vnútorných kvalít, prejavujúcich sa v dostatku úrovni poznania, ako by to mal v tom danom ročníku a podobne, ale v tom, že človek môže časom spyšnieť na svoje vedomosti. 

Na záve by som ešte rád čosi napísal. Potom môže svojou šikovnosťou dobývať svet! Bude úspešný, a bude sa mu dariť. Bude mať majetky, ktoré si zarobí možno tvrdou a dlhoročnou prácou, čo je určite veľmi pozitívne, ako keby človek sa mal na niečo len tak pasívne a nečinne proste prizerať, ako mu čas uteká pomedzi prsty, a predsa poznáme aj takých ľudí.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár