Nachádzame sa momentálne v deviatej sérii tohoto blogu. Dnes je veľmi krásny deň, predpoludnie ktorého som využil na prácu v záhrade. Veľmi rád robím poriadky, porobil som okolo tují, pretože z nich často opadáva. Mám proste radosť, keď sa niečo skrášli, keď je niečo krajšie zas, ako to bolo.

Pokračujem teda. Čo proste vtedy robiť, môžeme sa pýtať. Presne o tomto je ten svet bohatých, ako som to teda v predchádzajúcich riadkoch podľa mojich skúseností snažil sa vykresliť. A nepáčia sa mi napríklad mnohé ďalšie súvislosti. Taký človek, ktorý je finančne veľmi obratný, on nechce aby si sa aj ty mal dobre, ktoré proste to šťastie jednoducho nemáš, a čosi ti k napredovaniu a rozvoju svojej aj osobnosti chýba. Navyše mal som právom taký pocit, že on možno predstavil vo svojom pracovnom pláne ostatným nejaký celkom dobrý nápad, ale bol tak dômyslene prešpekulovaný, že jediný, kto z toho vedel najviac vyťažiť bol práve on. Ostatným ostali skutočne len tie pomyslené odrobinky, a nič viac. Toto sa mi proste nepáči.

Prečo je tomu tak. 

Pretože sa právom obáva konkurencie, ktorú ten druhý vlastne predstavuje. On sa ti proste chce len pochváliť, aký je úspešný, a ukázať ti takto najavo, že ty taký proste nie si, a nikdy sa s nim akokeby nemohol rovnať. Prečo ale zrazu takéto povyšovanie? Vari nie sme si všetci rovní? Dovtedy sa s ním dá nejako vychádzať, dokiaľ sa mu to bude hodiť, dokiaľ sa mu bude chcieť. 

Ten ti nedovolí prekročiť jeho prah možností, tak, ako to chceš spraviť ty. To všetko proste je len zdanie, pretože takýto spôsob proste panuje svetom. Mnohí ľudia proste nechcú napríklad akceptovať inakosť ľudí, čo je len na škodu veci,a nevedia si proste predstaviť situáciu,v ktorej sa nachádzajú ľudia, ktorí naozaj reálne potrebujú pomôcť s čímsi. Presne to máme aj v zamestnaní, to snáď ani netreba veľmi pripomínať. 

A práve sú kompetentní, ktorí navonok sa snažia pomôcť týmto ľuďom, ale samozrejme nie zadarmo. Je to dôsledok toho, že oni pri svojej akože pomoci druhým fakticky zo svojho neobetujú nič, alebo len to minimum, ktoré nepocítia, a teda zmysel tej obety, toho zrieknutie sa čohosi v prospech druhého si takto nevedia absolútne predstaviť. 

Viacerí hovoria o tom, že keď neriskuješ nemáš nič. Ale pri vyššie menovaných skutočnostiach v podstate neriskuje nikto nič, ide len v podstate o česť, a o nepatrnú pozornosť, ale napriek tomu to tak nespravia, a predsa stačí tak málo.

Ale keďže niektorí si to neuvedomujú, prizvukovanie takéhoto čosi je morálnym pravidlom každého z nás, ktorý potrebuje žiť v tejto spoločnosti dobre a spravodlivo. Aj pri platoch, ak odbočím, existuje čosi, čo sa dá nazvať akokeby nenásytnosť, ale nie v podobe zamestnancov, ale skôr paradoxne naopak, zamestnávateľov.

Samozrejme deje sa to podľa regiónu, kde žijeme. To, čo sa podľa teba zdá primerane zaplatené, v tomto regióne, to nie je pravda, a celkom neprijateľné trebárs v susednom štáte smerom na západ. Ten by to nerobil nikdy. Kde je teda problém. Podľa mojich doterajších pozorovaní, ktoré momentálne robím si aj preto, aby som pri blogoch sa proste snažil čo najlepšie, ale v prvom rade čo asi najoriginálnejšie opísať reálne situácie, z ktorých si beriem príklad do budúcna. Napríklad mnohí ľudia, z nejakého osobného odstupu od druhých ľudí v práci, kolegov, na pracovisku, zámerne napríklad nič od nikoho nechcú prijať. Majú samozrejme na to svoje dôvody. 

V zamestnaní sa vždy nájde nejaký jedinec, ktorý popri svojej práci má aj niečo bokom, a má sa ešte lepšie, ako sa majú jeho kolegovia. To je jeho obratnosť a šikovnosť v živote, ktorá sa mu samozrejme veľmi zíde do budúcna, pretože človek potrebuje byť aktívny, aby proste nikdy nejako výrazne neupadol do nejakej nečinnosti a podobne. 

Lenže vtedy vznikne pokušenie ohľadom chamtivosti, a tá s tou ľudskou šikovnosťou má pramálo spoločné, vlastne to nemá nič s tým spoločné. A ešte lepšie je, keď s niečím, čo má, nenútene sa napríklad chce podeliť s tým, chce proste čosi ponúknuť zo svojho. Či už je to naozaj niečo nepatrné, čo by som napríklad uviedol. Niekto býva v činžáku, a niekto v dome. 

Ten, kto býva v dome, možno obyčajne má aj nejaký ovocný sad, kde má marhule, jablone, proste nejaké tie ovocné stromy, ktoré nevyžadujú nejaké náročnejšie poľnohospodárske ošetrenie, o ktoré sa treba starať nie veľmi, a podobne. A keď proste nevie napríklad tú úrodu svoju zužitkovať, lebo napríklad sa mu urodilo príliš veľa marhúľ, a iných ovocí, ktoré osviežujú dobre človeka, a nevie čo s tým má spraviť, proste takto nejako podaruje tomu, ktorému by sa to proste zišlo. Verte mi, taký obdarovaný vie byť skutočne veľmi vďačný, a vie si to proste vážiť. 

Na záver takto ešte v krátkosti by som chcel napísať. Nebuďme takýmito. Čím človek sa viac ponáhľa za čímsi pominuteľným, tým vlastne horšie pre neho. Toľko moje dnešné postrehy. 

 Blog
Komentuj
 fotka
vodovod  24. 6. 2017 07:57
Hlavne existuje svet chudobných, ten celkom určite. (Chudobný je každý, kto má dlhy. Je totiž v mínuse, ak to niekomu nedochádza, teda má menej, než holý zadok.)
Napíš svoj komentár