Teraz, trochu neskoro večer pridávam ôsmy diel tohoto článku. Dneska bol horúci deň, a večer som opätovne šiel na svätú omšu, skade vám chcem teraz sprostredkovať moje duchovné zážitky a odovzdať vám radostné posolstvo.

A toto proste takýmto ľuďom takáto akceptácia z ich strany chýba a potom sú len konflitky a nedorozumenia, a často sú to veľmi nepríjemní ľudia. Áno, nepríjemní, nikdy som nemal z nich dobrý pocit, a v takomto čosi by som nikdy nechcel pracovať, pretože tam sa nevytvára pozitívne pracovné nasadenie. Takúto situáciu som už zažil. Vnímam to tak, že im čestnosť a spravodlivosť proste chýba. Vedia, že robia kdesi chybu, a neplývajú nejakým duchovným šarmom, cítia to proste od ľudí okolo nich, a ešte to v nich nevyvoláva nič. 

Ako to vlastne myslím? Úplne jednoducho. Napríklad teda tak, že teda nezamýšľajú sa proste nad nejakými dôsledkami, myslia len na prítomnosť. Vedia, že potrebujú okolo seba ľudí, ktorí ochotne budú plniť ich príkazy, a oni môžu len rozkazovať a využívať takto naplno ich služby. Toto ale nie je dobrý obraz pracovnej spoločnosti. Je rozdiel, keď sa niekto na niekoho spolieha v pracovnej činnosti, pretože jeho zverenec je skutočne spoľahlivý pracovník, ktorý verne, dôsledne plní si svoje povinnosti, alebo práve opačne, jeho nadriadený proste len využíva a zneužíva ochotu pracovať toho človeka, často mu prideľuje úlohy, ktoré je dosť náročné splniť, a navyše nedostane za to ani adekvátne ohodnotenie, ktoré by mu teda z tej pracovnej povinnosti patrilo.

Väčšinou vás ten dotyčný síce zdanlivo motivuje, ale nie preto, aby ste podávali individuálne výkony, ale výkony na to, aby on mal z toho čo najväčší zisk a dobre na tom profitoval, a to sa mi proste na tom nepáči. Mám pocit, akoby proste zanikla tá prirodzená deľba práce, kde z vykonanej práce majú mať osoh a podiel všetky zúčastnené osoby. Prečo? Pretože takto to vyžaduje predsa spravodlivosť, ktorá by mala byť vysokým morálnym kritériom.

Potom sa to môže vyhrotiť do situácie, kedy azda najlepší priatelia sa stanú azda nepriateľmi, a to nikdy nikomu ešte neprospelo. Jednoducho povedané, z najlepších kamarátov, ktorí teda, vytvorme si takú umelú situáciu, ktorí proste začali napríklad riešiť trebárs nejako spoločne biznis, do ktorého sa samozrejme obaja rozumeli. 

Všetko ide samozrejme spočiatku dobre, žiadny problém, dá sa celkom slušne finančne vyžiť, dá sa zarobiť aj o čosi viac ako možno v bežnej práci, alebo v trhovom hospodárstve, spoločne sa tomu venujú, na začiatku im to proste robí radosť. Lenže problém nastáva v tom, že sú proste ľudia, ktorí sa do niečoho rozumejú, a tí, ktorí sa do toho slabšie rozumejú. 

Tí, ktorí sú šikovnejší, a tí, ktorí sú možno menej šikovnejší, ale zas v niektorých záležitostiach biznisu sú napríklad oveľa vynaliezavejší, chytrácky, možno kus prešibaní, a všelijakými metódami, nemusíme samozrejme ale mať okamžite na mysli nejaké nekalé praktiky a podobne v obchodovaní, ale proste viacerými technikami si dokážu privyrobiť omnoho viac, a nemusí to byť na druhej strane morálne, slušné, čestné, alebo spravodlivé, a zrazu problém je na svete.

Kameňom úrazu je to, že nikto samozrejme nechce výrazne zaostávať za konkurenciou, pretože všade badať tvrdý boj medzi sebou. Nepáči sa mi to. Nepáči sa mi to, že mnohí ľudia nechcú pochopiť, že je čas niekde poľaviť, a čas kdesi pridať. To, že viacerí sa chceme predbiehať v čomsi, čo nie je podstatné, a je to len preto, aby sme navonok boli spokojní a pokojní, a aby takto bolo naplnené akokeby naše ego, že sme dokázali čosi viac ako naša konkurencia. Tu práve si máme uvedomovať ten zdravý individualizmus v tom svetle, že každý človek je jedinečný, a má pracovať na sebe.

Dokážu to všetko vyťažiť vo svoj prospech, a takto si môžu medzi sebou psychologicky povedané, nastavať akési bariéry medzi sebou. Je prirodzené, proste stáva sa, že keď napríklad dvaja nejakí kamaráti, majú proste spoločný zámer, nejaký cieľ, najprv teda majú nejaký nápad, ktorý chcú pretaviť do konkrétnej podoby, začínajú pracovať spolu. Teda spolupracujú v tíme. 

Na záver ešte napíšem zopár krátkych myšlienok. Avšak postupom času vplyvom výhod a výnosov sa oddelia. Je to prirodzený spôsob samostatného obchodovania. Nie je na tom nič zlé, lenže horšie je to len vtedy, keď nastanú medzi nimi neopodstatnené rozbroje, ktoré budú mať za následok len zhoršovanie vzťahov, čo môže úzko súvisieť aj slabá produktivita práce.

Práve preto nie je dobré upínať sa na tento pozemský svet, ale hľadieť to, čo nastane po ňom. 

 



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár