Chcel by som v tomto mojom popoludňajšom blogu, teda tematicky by som chcel opísať čosi, ako človek sa bojí ukázať svoje nedostatky pred inými ľuďmi v strachu o vlastné postavenie, alebo o nejakú mienku medzi kolegami, kamarátmi, v škole a podobne.

Viacerí z nás máme ťažkosti komunikovať napríklad na nepríjemné témy, čo je ešte normálna vec, pretože fenomén internetovej komunikácie na viacerých portáloch zahrňuje aj fakt, že človek sa môže stetnúť častokrát pri teda komunikácií, pri písaní aj s občasnými nepríjemnosťami. A

 teda je len na ňom samotnom, ako sa k takémuto čosi dokáže otvorene postaviť, a či dokáže pri nejakej konfrontácii uspieť. Ako verte mi nie je to jednoduché, a vybadal som to u mnohých blogerov, a diskutujúcich na rôzne témy, nejedná sa teraz len o nejaké komentovanie článkov ako blogov, ale pri diskutovaní na rôznych fórach. Pripisujem to ešte tomu faktu, že azda väčšina týchto blogerov je ešte v relatívnom mladom veku, kde nevie celkom presne posúdiť okolnosti nejakej internetovej debaty a podobne, to ešte celkom ako tak chápem, ja si z toho nič nerobím. 

Teraz nemám na mysli celkom dobrú výzvu, ktorú som obdržal do blogera, a vyjadrujem všetkým moju podporu, pretože nič nemyslím zle... neviem to totiž... neargumentovať v niečí prospech bez toho, aby som si to v tej rýchlosti nejako argumentoval, ak chcem okamžite reagovať na niečí podnet, ale nepíšem to ako v zlom, alebo nepíšem to priamo tým, ktorý ma k niečomu vyzvali... vás sa to netýka, týka sa to úplne iných blogerov, ktorí sa mi neozvali vôbec, a pravdepodobne toto vnímajú len ako dobrú internetovú zábavku.

Je to preto, lebo taký človek zbiera v podstate skúsenosti, alebo naopak, zatláča ho to kdesi, a vytvára to v ňom depresiu, akokeby obraz jeho vlastnej nešikovnosti alebo neschopnosti, kdesi sa presadiť a vytvoriť si takto zázemie. Skúsenosť predsa hovorí, že nikdy sa nič nezmení, a môže to časom len čoraz závratnejšou rýchlosťou len stagnovať, a nešťastie je ako sa hovorí na svete. 

Ako proste s tým bojovať. Toto všetko má za následok to, že chceme proste pred druhými vyzerať perfektní, a to je prvý krok k tomu pomyslenému neúspechu, a teda pred cudzími ľuďmi máme tendenciu sa ukázať v čo najlepšom svetle. Tu sa skrýva zrada. Nie je to samozrejme zlé, hádam neexistuje človek čo to tak nerobí, ale pozor, skrýva sa tam veľké morálne nebezpečenstvo, ktorí paradoxne mnohí možno nevedomky prehliadajú, a to nie je dobré. 

Napríklad nedávno, ak si spomínam, som viedol s jednou osobou takto rozhovor, kde ma chceli proste akokeby nachytať. Len na okraj spomeniem okolnosti, bolo to osobné stretnutie, ale musím samozrejme uznať, že práve asi vtedy sa mi o niektorých okolnostiach celkom otvorili oči a ja som našťastie, a to chcem teda veľmi zdôrazniť, našťastie som zistil, kde je pravda, a kde je klamstvo, a bol som veľmi prekvapený, ako môže fungovať nejaká klamárska banda a podobne.

Nie je dobré hrať niekoho, kto nie si, a toto je moja zásada. Ak som v nejakom priamom kontakte s kýmsi, či riešim nejaký obchod, alebo niečo podobné, musím proste vedieť všetky fatky, ale predovšetkým musím byť pravdivý ku sebe a k tomu druhému. Na toto sa zabúda predovšetkým v obchode a biznise kde človek má tendenciu sa ukázať v čo najlepšom svetle, ale pri prvom zaváhaní sa bude správať ako nejaké zviera, ktorý nebude dbať na nejaké morálne zákony a zásady slušného správania a podobne. Verte mi, mne sa toto viackrát stalo.

 Bez poznania pravdy totižto sa nikam nikto nedostane, pretože všetko proste raz vypláva na povrch. Áno, je otázka na mieste, že kedy to konečne nastane... to neviem, ale nastane to, a bude to možno zle pre toho, kto bude chcieť len zahmlievať, odbáčať od témy, šikovne sa vyzliecť z nejakej zodpovednosti, taký človek, ako som viackrát vybadal, a stalo sa to už viackrát, len na jeho nešťastie, ktoré si azda postupne začínal uvedomovať, ale to, žeby konal nápravu, ešte k tomu štádiu nedozrel, len na jeho škodu, taký človek pod ťarchou dôkazov sa proste bude meniť. Len je otázka, či ešte nie je vtedy neskoro na nápravu.

 Osobne som približne po minútovom už rozhovore vedel úplne celkom presne, o čo im v podstate ide, a celkom sa im to darilo, ale ja som sa proste nedal, a snažil som sa diplomaticky z toho vykľučkovať, čo sa mi našťastie podarilo a bol som rád, že som sa takto vlastne nenechal zvábiť nejakou vidinou rýchleho zbohatnutia a podobne. Zistil som, že to všetko nie je pravda, a v takom prostredí sa proste pohybovať nechcem. Vôbec to nepotrebujem. Našťastie, ak to mám takto zakončiť.

Záver by som teraz chcel zhrnúť do týchto viet. Toto chce svet! Aby si rýchlo a bez uváženia zbohatol, teda čo najrýchlejšie, bez premyslení si dôsledkov, pretože presne takých ľudí tieto individuá potrebujú.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár