Dneska by som sa chcel zamerať predovšetkým na pokrytectvo, ktoré môže mať celkom zlé dôsledky predovšetkým na formovanie ľudí.
Najprv ti nahovoria, aký si šikovný, a medové motúzy popod nos ti budú ťahať. Toto všetko je jedno veľké klamstvo. Ale toto všetko nefunguje, a boli by to veľmi skreslené predstavy. Už predsa na prvý pohľad sa to javí ako nereálny životný štýl, ktorí preferujú tí ľudia, ktorí si chcú pravdepodobne sami pred sebou čosi dokázať, dokázať, že predsa ja som len niečo viac ako ten druhý. Načo toto všetko je dobré? Fakt niekto potrebuje sa pred druhým len ukazovať a vyvyšovať? Čo potom dosiahne? aké má morálne uznanie, alebo nejaké evidentné zásluhy na tom všetkom? Je toto normálny životný štýl? Čo si chceme vlastne týmto dokázať? Akí sme úžasní? Položím si teda niekoľko filozofických otázok, ktoré mám veľmi rád, a ktoré pomáhajú druhým otvárať oči pre realitu tohto sveta.
Načo slúži takéto nezdravé vyvyšovanie sa jedného voči druhým? Všetci sme si predsa rovní, len problém je, keď sa niekto cíti ešte rovnejší ako je. Taký veľmi rád obyčajne rozdáva príkazy a pokyny druhým. A ten si neuvedomuje, že zajtra môže byť kdesi úplne inde, ako si myslí, a keď takáto situácia nastane, môže byť paradoxne veľmi nepríjemne prekvapený.
Vrátim sa teraz ešte k jednému opisu biblického príbehu. Kedysi som opisoval, ako diabol v raji oklamal ľudí záludnou otázkou, prekrútenou, ktorý znamenal príkaz od Boha! Zo všetkých stromov v raji môžeš jesť, ale zo stromu poznania dobra a zla nesmieš jesť, lebo deň, kedy budeš z neho jesť istotne zomrieš. Toto sa nachádza samozrejme v Písme Svätom. A čo povedal diabol. Naozaj vám Boh zakázal jesť zo stromov v raji? Tu je to klamstvo, ktoré teda od tých biblických čias skutočne sprevádza ľudstvo až prakticky do dnešného dňa.
Prirovnal by som to napríklad hneď na súčasnosť. Viacerí si teda myslíme, že viera, duchovný svet, celé to posvätno, ktoré dokážeme vnímať predovšetkým srdcom je čosi, čím sa zaoberať nemusím, pretože stále sa nič nedeje.
Áno, nikdy sa nič nedeje. Ešte v tom lepšom prípade si to človek začne uvedomovať. Myslím si že ako skvelá pomôcka na toto všetko mi napríklad poslúži dodržiavanie pravidiel cestnej premávky. Kto ich nedodržiava má vlastne na výber. Buď má teda neuveriteľné šťastie a v podstate nikdy nič nespraví a nechytia ho, alebo ho chytia a je zle. Bude voči predpisom ľahostajný, nebude ich brať na váhu, nebude zodpovedne pristupovať k svojim povinnostiam a podobne.
A toto je cieľ, ktorý sa dosahuje z vyššie menovaného odstavca. Postupne človek zľahostajnie vo veciach viery, ktoré ešte v sebe ako tak má, a snaží sa ich nezanedbávať, ale postupne to naberá celkom iné rozmery. Všetok ten dopad človek vidí neskoršie. Vidíme predsa, že napríklad vidina akéhosi nedokonaleho, ale nazval by som to skôr ako nepremysleného konania môže v človeku vyvolať celkom isto dlhodobé depresie, pochopiteľne, ak sa z toho nevyvlečie samostatne, ak nenájde ten správny liek na odstránenie týchto neduhov, ktoré ho začnú postupne trápiť.
Zistil som napríklad, že taká arogancia ako taká neplynie vyslovene len z nejakej zlej povahy, alebo napríklad zo zlej výchovy. Vnímam celú tu situáciu napríklad tak, že človek v sebe čosi potláča, proste niečo s čím nechce ísť na svetlo, pretože mu je to nepríjemné o tom hovoriť. Neuvedomuje si, že svojím zlým konaním, alebo teda lepšie povedané, svojim nekonaním, tejto absencie, robí zle v prvom rade sebe a potom svojmu okoliu.
Z takého človeka sa postupne vykľuje individualista, ktorý celkovo ešte na začiatku napríklad rád spolupracoval so svojím pracovným tímom a podobne, ale potom to úlne zanedbával, a stával sa dosť militantne nepriateľský voči kolektívu a podobne. Poznám takýchto ľudí.
Ešte horšie je, keď sa ktosi prezentuje ako nejaký nevinný, tichý, kľudný, pokojný, ale v podstate je celkom iný, dravý, pažravý, nenásytný, taký, ktorý nevie kde je sever, nevie kedy má konečne prestať, a všetko sa snaží docieliť do svojho víťazného konca, ktorý sa m možno prostredníctvom zákerných metód niekedy podarí docieliť.
A čo je smutné, v tomto nezohráva úlohu ani výchova, ani náboženstvo, ale je to nazval by som to, návrat k svojim pôvodným pudovým inštinktom, ktoré určite má človek, každý jeden z nás v sebe.
Ešte na stednej som sa učil takú poučku, že osvietenci verili vo výchovu v osvietený rozum a verili, že výchovou a vzdelaním sa môže zmeniť svet. Lenže je otázka ako sa ten svet zmení, a aký smer naberie.
Stačí, ak niekto sa začne pohybovať v nejakej spoločnosti, do ktorej sa dostal, a razom sa zo sedliaka stane pán. To už nie je dobre, pretože nevie, čo má robiť s tým stavom, do ktorého sa dostal. Taký človek nevie správne manažovať svoje imanie, a správa sa veľmi sedliacky a dosť primitívne. Či už v konaní, alebo v správaní. Poznám zopár takých, s ktorými sa skutočne nedá prevravieť slovo, ale to nevadí. Čím menej takýchto ľudí okolo seba, pravdepodobne tým lepšie. Problémom ale je, že práve takíto ľudia nám akokeby svojou primitívnosťou napríklad začnú imponovať, a chceme sa im podobať dobre že nie vo všetko. Úplne v sebe potlačíme našu prirodzenosť a to všetko len preto, aby sme sa podobali na niečí vzor, ktorý nám ale nie je vlastný. Toto je chyba. To je chyba pochybných vzťahov, priateľstiev a podobne.
Na záver by som to ešte chcel zhrnúť do týchto myšlienok. Nezabudnime, že tak, ako výchova, samozrejme k dobru a náprave teda smeruje ku skvalitneniu života toho človeka, že bude aj on preukázaným dobrom a podobne vplývať pozitívne na druhých, bude ich motivovať v dobrom, a ukazovať im svoj príklad.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár