Je celkom príjemné počasie vonku nato, že pomaly sa tento februárový, najkratší mesiac v roku chýli ku koncu. Ešte si celkom živo a rád spomínam na stretnutie s jedným pánom pátrom, ktorý na moje prekvapenie prišiel zo zahraničia na návštevu ku spolubratom, a v ten silvestrovský večer odslúžil sv. omšu. I zaradoval som sa, že po vyše roku, rok aj dačo opätovne sme sa mohli stretnúť, byť na sv. omši, a trochu sa porozprávať. Takto strávené chvíle si veľmi vážim, a pre mňa sú jedinečné a neopakovateľné. Podobne, ako som bol túto sobotu pozvaný na svadbu, ktorá sa trochu netradične, odohrala v nádhernom prostredí zámockej kaplnky, a to všetko je od nova zrekonštruované. Mal som naozaj jednak príjemný duchovný zážitok.

A jednak som sa tešil aj preto, lebo som spolužiaka, hoci chodil do vedľajšej triedy, do béčky, nevidel takmer trinásť rokov, teda presnejšie povedané od skončenia strednej, maturity.

V krátkosti po obrade som mu poblahoželal, chvíľu som v nádhernom zámku ešte zotrval, a potom som sa pobral preč.

Ako som sa začítal do jedného článku, pojednáva o vnútornom živote a kvalite človeka, na príklade útulného bývania, v kontraste s takým, kde človek zhromažďuje neporiadok.

Áno, stotožňujem sa plne s týmto článkom, a to hneď v niekoľko zásadných bodoch, ktoré ale teraz vymenujem po svojom. Je to predovšetkým akási slabá sebaúcta jednak ku sebe samému, a jednak ku svojmu okoliu. Nastáva teda akási situácia, kedy človek, teda s ohľadom na spoločnosť, a na vzájomnú interakciu sa buď preceňuje, alebo naopak, podceňuje.

Aj písmo sväté mi hovorí, že kto sa povyšuje, bude ponížený, a aj naopak to platí, že kto sa ponižuje, bude povýšený. A o tomto práve je reč v tom prípade, ako vnímame seba samého vprostred diania tohoto sveta, tej ktorej spoločnosti, kde sme včlenení napríklad študijne, alebo z pracovného hľadiska, alebo nejaký možno okruh akejsi intelektuálnej spoločnosti, kde sa preberajú duchovné veci, biblia, literatúra, umenie, filozofia, a človek jednoducho pociťuje, poviem to svojím spôsobom, jazykom, akési ťažko opísateľné šťastie. 

Možno je to akýsi stav napríklad eufórie, alebo dobrej nálady, kedy si proste tú náladu vplyvom priaznivého prostredia, dobrej atmosféry, akejsi klímy, človek vytvorí. Keď jednoducho sa stáva akousi nazvem to, dušou toho spoločenstva, resp, komplexne sa dokáže začleniť svojou mentalitou, zmýšľaním, a čo je správne, a dobré, cíti sa proste šťastný.

Šťastný, alebo šťastnejším nie ale z akejsi vnútornej inšpirácie, alebo nadšenia a osobného presvedčenia, ale predovšetkým z takého dôvodu, že človek cíti akúsi duchovnú a duševnú súhru, a vníma celkovo, že sa stáva akýmsi uvolnejším, lepším, mení si celkovo pohľad na akúsi skutočnosť, začína pozitívne myslieť a predovšetkým dokáže sa plne otvoriť tomu konkrétnemu spoločenstvu, v ktorom sa práve v tú chvíľu a moment nachádza, a on jednoducho cíti, že sa stáva nie akýmsi vonkajším pozorovateľom, ale predovšetkým členom akejsi jednoty, ktorá ho pozýva do spoločenstva, kde sa cíti byť šťasntým a plnohodnotnejším členom.

Záverom spomeniem ešte toľkoto. Práve toto je ten element, akýsi nedostatok, ktorý som práve teraz v tomto článku vymenoval, ktorý proste mnohým z nás chýba, a my to nevieme sami vypovedať, pretože sa toho akosi bojíme. Nech sa vám darí.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár