To, čo je pre nás možno niečo ako exotické, teda nám sa to tak javí, keď sa s niečím oboznamujeme, pre danú kultúru je to celkom jednoznačné, seba určujúce, úplne prirodzené, teda také, čo definuje ich danú kultúru v ich osobnom ponímaní.
Áno, pravda je, že mnohí ľudia proste nevedia komunikovať v tom zmysle, že sa takmer v minimálnej miere dokážu vyjadriť. Napríklad v škole som to zbadal, že koľkí spolužiaci, ak mám byť konrkétni, hoci sme veľmi dobre a priam ukážkovo vychádzali, sa nevedeli písomne vôbec vyjadriť. Vysvetlím to na nasledujúcom príklade nižšie.
Existujú vo svete rôzne pravidlá, či už písané, alebo nepísané, ktoré napríklad vyplynuli z akejsi logiky, ktorá vyústila do akejsi medzinárodne rešpektovanej podoby, ktorú teda do oných čias bolo potrebné zakomponovať, pretože si to vyžadovali dané okolnosti, daná kultúra so všetkými tamojšími špecifikami. K tomu samozrejme patrí po čase akási prirodzená reforma. Nie preto, aby sa zas niečo z pravidiel zmazalo, ubudlo, poprípade niečo doplnilo, ale preto, lebo to vyžaduje doba v ktorej žijeme, a tamojšie prostredie v ktorom sa nachádzame, pracujeme, a čosi osobné zdieľame.
A mnohí porušujú toto pravidlo, hoci aj nepísané, pretože sa odmietajú podriadiť azda akejsi prirodzenej autorite. Toto je výsledok prehaných práv a požiadaviek na akúsi slobodu, ktlrá síce pozná slobodu ako nezávislosť na akejsi determinácie, ako mi to hovorí filozofická poučka. To by bolo ešte ako takc v poriadku, pretože aj táto poučka, pointa tohoto všetkého viacmenej vychádza z prirodzenej logiky, ako sa jej pridržali generácie ľudí pred nami. A preto ľudia odmietajú čosi tradičné, čo sa v celkovej miere môže vypomstiť. Napríklad tým, že v medziach dodržiavania, rešpektovania, alebo teda celko isto opačne mienené nerešpektovania a teda nedodržiavania istých pravidiel nastáva neporiadok, teda chaos. Chaos v umení komunikovať práve preto, lebo si mysliíme že všetko už vieme, už sme o všetkom počuli, nik nás nemá akési právo poučovať, veď predsa sa vieme slobodne rozhodnúť. Aj na to máme právo.
Z nedostatočnej komunikácie vyplývajú v neskoršom čase mnohé menšie či väčšie nedorozumenia, ktoré časom azda môžu napríklad vyvolať nepríjemné komflikty a to vśetko má za následok azda prílišný povoľný liberalizmus, odmietanie akejkoľvek formy autoritatívneho riadenia, možno hierarchického začlenenia spoločnosti. Dovolím si tvrdiť, že hierarchické usporiadanie spoločnosti, teda od vrchu po spodok je oveľa lepšie, účinnejšie ako demokratické, teda súčasné, kde sa vytvára akási mylná predstava o akejsi rovnosti, ktorá ale nie je celkom identická s pojmom spravodlivosť. Spravodlivosť a rovnosť totižto sú dva zásadné pojmy, spolu nesúvisiace, ktoré obsahovo a tematicky azda málokto chápe, a preto sa nedokáže účinne podriadiť akejsi forme autority, ktorá je celkom isto potrebná, prínosná, pretože v danom prostredí poskytuje pocit bezpečia a istoty trvalých hodnôt, ktoré sa postupom času pomaly ale isto vytrácajú z vedomia našej spoločnosti.
Čo teda zhrniem na záver? Azda myšlienku, ku ktorej sa ešte vrátim. Učme sa navzájom v dostatočnej miere správne komunikovať. Ľudia majú veľmi veľa vedomostí, máme síce veľmi veľa diplomovaných absolventov, ale zabúdame, že je rozdiel byť vzdelaný a rozdiel byť múdrym. Zamyslite sa nad tým.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár