Je ale ťažké, riešiť akúsi komunikáciu, pokiaľ človek akosi nemá tému. Dá sa povedať, že niekedy sa stretnú naozaj dva odlišné protipóly, a proste nastáva problém vo vzájomnej komunikácii. Napríklad niekto chce komunikovať, najrozličnejším spôsobom, proste má záujem, a teda prejaví záujem o toho druhého, ale niečo mu proste v tom chýba. Možno niečo, čo je akosi nevypovedané, čoho sa bojí, nad niečím napríklad neustále špekuluje, s niečím nie je spokojný a podobne. Má možno znížené sebavedomie, proste nejde to samo od seba ako sa hovorí.
A práve to, čo niekedy pokladáme akosi za niečo úplne prirodzené, akosi samozrejmé a čosi, čo je teda automatické, zrazu to tak nie je. Mám pocit, že jednoducho niekedy nastane akokeby ten moment, bod, kde sa niekedy proste zasekneme, a ďalej to už nejde. A celkom isto sa môže stať aj opak, že človek to, čo pokladá kedysi v danom čase a okamihu za automatické, za samozrejmé v neskoršom čase a období práve to je pre neho akási mimoriadna vzácnosť, to, čo si uvedomuje, že to nie je samozrejmé, automatické, a to, že začne sa akokeby brzdiť, a v určitom momente rekapitulovať, čo bolo priaznivé, čo možno menej priaznivé, a akým tempom sa reálne bude uberať.
Prečo je tomu tak, neviem celkom povedať. Jednoducho, sú akokeby udalosti, spojitosti, medzi nebom a zemou, čo majú ostať v takom stave, akom sú, a nemajú sa riešiť, nemajú sa azda ani chápať, pretože ľudsky sú možno sčasti neriešiteľné, a ľudsky sčasti, teda by sme povedali, že niekedy sa nám javia ako nepochopiteľné, prirodzene, v tom ponímaní, a myslení, v akom sa nachádzame my, keďže veľa situácii si celkom logicky prirodzene prispôsobujeme na naše myslenie a poznanie.
A teda človek aj chce v niečom rozvíjať nejaký vzťah, nejakú komunikáciu v tom vzťahu, aj sa mu nedarí, a niekedy to proste končí katastrofou. Napríklad sa to celkom isto môže trebárs vyskytnúť na pracovisku, kde jednoducho človek nevie sa dobre otvoriť. Pochopiteľne, môže mať na to svoje dôvody, pretože niekedy sa človek bojí dôverovať, a teda plne sa komusi zdôveriť, o kom nie je úplne, a na stopercent presvedčený, že to môže urobiť.
Záverom ešte niekoľko myšlienok k tomuto článku by som chcel napísať. Zrazu, keď o niečom sme napríklad na sto percent presvedčení, ideme do toho, nepripúšťame si už akýsi neúspech v podobe robenia neustálych ústupkov, ktoré nevedú k ničomu, práve vtedy sa môže stať, že sa akýmisi míľovými krokmi proste vrátime tam, kde sme pred časom boli. Nemyslím, prirodzene, fyzicky, že niekde sa presúvame, presunieme, alebo presťahujeme, ale v myslení, čo celkom isto ovplyvňuje našu duchovnú podstatu našej osobnosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár