Celkom vás chápem, ale uvedomme si, že ani vy ani ja, ani nikto nie je dokonalý, a práve vtedy, ked by sme mali prehovoriť, sme len nemo mlčali a súhlasne schvalovali čosi, čo je vyslovene proti srsti, avšak tlak väčšiny a okolia bol taký silný, že pod tarchou možno aj výčitiek svedomia sme nakoniec ustúpili a podriadili sa názoru, hoci možno práve vtedy v našom vnútri práve vdaka možno koli nie tejto najpríjemnejšej skúsenosti sme sami dozrievali, a sami sa stávali tými, čím sme možno teraz v súčasnosti...
Pokornými, to celkom iste, je to veľmi potrebné, pretože to je liek na našu pýchu a arogantnosť, ktorej sa možno aj nevedomky mnohí z nás dopúšťame, a ani ja samozrejme, ani nikto z nás pravda nie je nejaká zvláštna výnimka, teda predovšetkým ale ráznymi, milými, ale nie takými, ktorí sa komusi chcú zalíškať peknými slovami, a robiť všemožné ústupky len preto, lebo to niekomu je aktuálne po chuti. To nie je o tom.
Ak náhodou ste sa pozastavili nad odpoveďou, ďalej pokračujem, kde ste teda napríklad pravdepodobne čakali niečo možno inšie, alebo ideovo a názorovo odlišnejšie, čo sa pravda dá predpokladať, nie je na tom nič výnimočné ani zvláštne, myslím si že nič sa nestane. Ani Pán Ježiš neschvaloval hocičo, a farizejov nazval obielenými hrobmi, pričom oni možno naozaj ako jediní, a to je práve veľký paradox, myslím si celkom, dodržiavali vtedajšie ustanovenie starého zákona. Pýtam sa teda, kde je teda chyba, o čo teda tu ide.
Problém nie je ten, netkvie teda podstata v tom, že teda napríklad tí biblickí farizeji je vnímané niečo ako nadávka, problém je v druhom, presne je to aj v našej téme čo sa týka vyjadrovania a názorov. Problém je v tom, že mnohým proste chýba láska. To je azda najpodstatnejšie. Bez nej ako viem z mojej viery chýba viera a nádej, a práve naopak jedno bez druhého logicky nemôže existovať. Ako to myslím? Celkom jednoducho. Ak niekoho miluješ, zároveň mu proste veríš, a skladáš do neho obrovskú nádej, že proste z toho niečo vzíde. Vtedy proste rozmýšľaš a konáš azda diametrálne inak, ako si konal a rozmýšľal pred nejakou skúsenosťou, ktorá ti možno nie že zmenila život, ale poskytla úplne iné vnímanie skutočnosti, než ako si si myslel, že si to namýšľaš dokonale, a lepší spôsob ako tvoj azda neexistuje, hoci viem, že to možno nie je celkom vyjadrené najdokonaleším spôsobom. Ako to teda myslím?
Nie ako cit, ktorí cítia zamilovaní, ale ako nekonečne potrebná božská čnosť doplnená vierou a nádejou. A toto proste mnohí zabúdame. Myslím si, že hoci ste napísali, že teda máme akési právo pýtať sa Boha čokoľvek, použijem slová jedného duchovného otca pri pohrebe.... mnohým veciam nerozumieme tu na zemi, ale Pán Boh nám to všetko vo večnosti dodatočne vysvetlí.
Problém je že my chceme naraz všetko pochopiť. A to sa logicky nedá. Niečo ako dieťa keď sa blížia vianoce, alebo narodeniny, teda jeho sviatok. Chce aj to, aj hento. Rodičia sa možno nad tým iba pousmejú, pretože ono na to časom aj tak zabudne. Kúpia mu možno, teda zaobstarajú niečo, čo si prial, ale určite nie všetko. A to je presne to, čo som opisoval aj minule. Chceme všetko tu a teraz, nechceme čakať, lebo nám to tak vyhovuje. Čakanie síce možno veľmi bolí, a potrebujeme vynaložiť určitú námahu s tým spojené, aby sme sa čohosi dočkali, ale v mnohých prípadoch vieme, že práve vtedy sa dosahuje čosi, čo nazývame osobná vyzretosť, práve vtedy sme schopní mnohým veciam porozumieť, až keď nedostaneme to, čo si žiadame, presne ako to spomínam v úvodných slovách tohoto odstavca. To, že dieťa na to časom aj tak zabudne, a niekedy v tom dobrom slova zmysle sa to stane aj nám je len, nazvem to tak, akokeby logickou nadväznosťou na našu úbohú nedokonalosť, ktorú sa snažíme predkladať ako čosi, čoho sa nechceme vzdať, a nechceme obetovať.
Keď opíšem ďalšiu tému, povedal by som takto, toto som písal v mojom diskusno príspevku. Aj to, kde sa nachádza nepokrstené dieťa, aj to, kde sa nachádza duša mŕtvej osoby pokročilom veku, a uvažujeme nad vecami, kde sa možno milosrdný Boh iba smeje. A pritom to všetko je úplne iné. apoštol Pavol hovorí celkom jednoducho... Stačí ti moja milosť..." lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti. A má pravdu. My čo zmôžeme sami?
Nič a nikdy sa nepohneme z miesta. ako deti sme plne boli odkázaní na rodičov vedení ich rukou a neustálym dohľadom, a možno tomu nie je ani teraz inak, hoci iným spôsobom. Uvedomíš si to vtedy, keď zlyháš na skúške na výške, keď ti ujde autobus, a druhý ti už nepôjde, keď v búrke budeš kráčať a priať si, aby si mal aspoň trochu suchého miesta na sebe.
Presne je to aj v tomto príbehu, ako pán páter píše. Ja som osobne tvrdý racionalista, považujem sa teda za neho, ale viem, a verím, že Boh presahuje aj moju racionalitu, a preto som kresťan katolík, ktorý verí presne to, čo mi hovorí Písmo sväté a síce, že Bohu nič nie je nemožné.
A ked sa tam píše nič, latinsky nulla, tak naozaj nič. Možno budeme celkom prekvapení, ako málo sme verili Božiemu slovu, a uchyľovali sa k nejakým prázdnym filozofiam. Filozofia je síce láska k múdrosti, ale aj tá niekedy človeka môže zotročiť natoľko, že stratí zo zreteľa nasledovania Pána Ježiša tým, že nebude ako deti, a nevojde možno do nebeského kráľovstva, kde ako pevne veríme, stretneme sa v ňom všetci podľa presvätého príslubu Pána tesne pred nanebovstúpením. Celé toto všetko je o teda o dôvere.
Predsa aj teológia nevie celkom presne definovať kto je Boh... my nevieme kto v podstate je Boh. Áno teologicky to vieme, že sa nám predstavil v osobe Ježiša Krista a že ho môžeme spoznať dvojako... ako hovoria poučky z dogmatiky, ak sa dobre pamätám... Boha poznáme z prirodzeného svetla rozumu a nadprirodzeného svetla slávy. A pri druhom menovanom sa chcem pristaviť a povedať. že svetlo slávy je tam, kde jednoducho končí náš rozum a naše možnosti, kde teda končí aj naša pýcha, ktorá je prezentovaná ako fakt, a pri niektorých ako naozajstná a bezbrehá náplň nášho úbohého života, kde si nedokážeme častokrát uvedomiť zdravým rozumom nič.
Záverom ešte napíšem toľkoto. A práve tam teda ako vieme, začína pracovať ten skutočný a neviditeľný Boh, presne ten, ktorý hovoril ústami prorokov, kde Ježiš sa tajomne zrodil z Otca pred všetkými vekmi, kde on je Svetlo zo svetla a je tajomnej jednej podstaty s Otcom. To nie je len akési nominalistické vymenovanie nicejského kréda, pretože tieto fakty mi ho spomína už po stáročiach, ale je to predovšetkým o tom, že teda presvätá náuka ktorá je sladšia než medové kvapky z plástu, ktorá je dokonalejšia ako naša filozofia, čo by bolo keby bolo. Asi toľko by som chcel dnes povedať Nech je zvelebený Boh, ktorý žije naveky!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár