Otázka teda znie pomerne jednoducho, či sa človek dokáže rozpamätať na okamih, kedy nastalo jeho sebauvedomenie. Ponúkam teda odpoveď.
Sebauvedomenie je čosi, čo je mimoriadne vzácne, a nie každý ho vlastní. Myslím si, že to uvedomenie má každý človek, aj duševne chorý, avšak na inej úrovni poznania, ako my, ale to sa nedá celkom presne zistiť. Ak berieme isté sebauvedomenie teda na hranici v rovine uvažovania v štádiu zdravého rozumu, je dobré, keď to príde, a ešte lepšie, keď to človek pochopí, čo konkrétne sa od neho očakáva.
Ako by som teda toto nazval? Čím skorej to príde tým lepšie... podľa toho ako to myslíš. Či ako forma rozumovej vyspelosti, alebo ako uvedomenie si seba samého v detstve, napriek tomu toto nie je celkom logická forma rozvoja osobnosti, pretože všetko prichádza postupne.
Aj v detstve, hoci nie ranom, to celkom isto, môže zaiste prísť fáza, teda určitý moment, neviem či sa to dá nazvať zlomový okamih, ťažko to je na posúdenie takto, kedy človek jednoducho naozaj razom vyspeje, a pristupuje k životu naozaj zodpovedne, a začína chápať mnoho súvislostí. S tým súvisí napríklad to, že ak sa doteraz na čosi možno naivne pýtal, ale odpovede akosi prirodzene nerozumel, len sa pýtal, bez toho, aby si to jednak pamätal, a jednak aby nad tým uvažoval, teraz sa práve v tomto okamihu deje presný opak.
Niekto na to príde možno okolo 14 roku života, približne toto je ten vek, kedy človek začína mať svoj vlastný názor, a niekto tie princípy nepochopí ani v tridsiatke. Myslím si že vo viacerých veciach ti môže pomôcť napríklad viera v Boha, kresťanské prostredie. Vysvetlím prečo.
Než by si mal na toto všetko akýkoľvek možno aj rozporuplný názor, čo som práve teraz vymenoval, toto má skutočne veľmi veľký vplyv na uvedomenie seba samého v ranom detstve. Uvediem teraz konkrétny príklad.
Ja si vyslovene pamätám momenty, keď som mal 4 roky a začal som miništrovať. Dnes mám 32 rokov. Pamätám si to vrelo. Pôsobil u nás starší páter z rehole jezuitov ako farár. Už zomrel, myslím niekedy 14 rokov dozadu.
Z raného detstva si vyslovene pamätám momenty v kostole pri sv. omšiach, atmosféru, aj okamihy, ktoré som prežil v kostole v bydlisku na dedine mojich starých rodičov, do ktorého chodím do dnešného dňa, a vždy mi tam evokuje detstvo, hoci ten kostol je kompletne zreštaurovaný. ( jedná sa o baziliku) takže tak. Možno si povieš, že ten pojem "viera v Boha" tu nemá čo hľadať, ak si ateista, ale uvedom si, že práve človek, ktorý verí v Boha... uznáva teda princíp duchovna na vyššej úrovni, pretože nevieme presne definovať Pána ináč ako napr. z nicejsko carrihradského kréda, ktoré je v tom jedinečné, ale ten nazvem to "osobnostný prelom" práveže veľmi úzko súvisí jednak s rozvojom duševných vlastností a kvalít človeka, a to, keď človek najmä veriaci vie prijať isté okolnosti života...
Na záver ešte niekoľko myšlienok. Uznávam, že je to veľmi široká téma, možno sa k tomu ešte vrátim, ktoré si uvedomí síce každý človek... možno áno, možno nie, ale nie každý sa s tým dokáže vysporiadať, hoci sa môže všemožne snažiť. Mnohí chápu pod pojmom sebauvedomenie si len akúsi novú možnosť sebarealizácie, ktorú azda doposiaľ nepoznal, lebo nemal tie možnosti čo má teraz, ale to nie je pravdivý pohľad, hoci uznávam, že aj to je v istom zmysle nepriamy dôkaz. A práve viera ti pomáha vysporiadať sa s nejakými možno aj hraničnými udalosťami, alebo s nejakými prípadnými prehrami v dospelosti, neúspechmi, pôvod ktorých možno práve hľadať v ranom detstve, možno to badať v štádiu dospievania....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár