Večné trvanie času

Nechcem týmto článkom pridávať nejaké megalománske citáty ktoré trebárs patria do kategórie duchovného života, ale na druhej strane je pravda, že jedine z pohľadu nazerania sa na večnosť, pozeranie sa do iných dimenzií, uvedomenie si zmyslu života, akú máme úlohu na tomto svete, prečo sa nám napríklad v niečom darí, alebo naopak nedarí, ale chcem teraz celkom jednoducho opísať situáciu, či naozaj nič nie je večné.

Je normálne, prirodzené, že keď človek sa kdesi dobre cíti, nejde tu len o nejaký krátkodobý pocit, nejaký lacný druh sentimentalizmu, prejavu nízkej citovej vlny a podobne, obyčajne si praje, aby tá chvíľa trvala večne. V súčasnosti sa valia zo všetkých strán napríklad informácie, ako človek by si mal jednoducho dopriať, nielen otrocky šetriť. Dôvod je celkom jednoduchý, pretože tu nie sme večne, a uvedomujeme si aspoň v hrubých rysoch pominuteľnosť našich plánov, a to, že čas, ktorý máme pred sebou sa míňa veľmi rýchlo.

Míňa sa veľmi rýchlo na to, aby sme neprejavili svoju ľudskosť. A to vyjadríme najlepšie tak, že teda to, čo chceme uskutočniť dnes, nebudeme odkladať na pozdejšie, na zajtra, pretože človek je povolaný využiť čo najlepším možným spôsobom svoju prítomnosť. Uvediem celkom banálny a jednoduchý príklad.

Mnohí plánujeme v zime, kam pôjdeme na jar. Čo všetko chceme stihnúť, odhadom myslíme na to, kedy asi prídu prvé pekné dni, kedy sa dá čosi spraviť na vonku, možno zašportovať si. Áno, celkom prirodzene, niekto možno pripravuje už teraz, možno začal od skorého leta drevo na zimu a vykurovanie. To je dobré, pretože pozde by bolo na to myslieť s príchodom prvých nízkych teplôt, skorých mrazov a prvého čerstvo napadaného snehu. Možno viete celkm isto, o čom hovorím. Ďalej napríklad plánujeme.. Koľko kilometrov prejdeme na bicykli. Možno to aj naplníme, ale naše osobnostné predpoklady naplníme len sčasti. Možno naplníme tie menej podstatné úlohy, ktoré azda zohrávajú oveľa menšiu, možno jednoduchšiu rolu v našom každodennom plnení si svojich povinnosti, a podvedome to odkladáme na pozdejšie. Azda preto, lebo na väčšiu úlohu sa odhodláme po istom čase a dôkladnom premyslení.

S tým súvisí aj myšlienka, že si obklopení ľuďmi, ale cítiš že nikam nepatríš. Niekedy sa to stáva v prípade, kedy vyslovene nasilu kdesi sa chceš začleniť a niekde patriť, kde nie si doma, neobsahuje to tvoju vlastnú identitu, a teda všetci naokolo ti pripadajú ako cudzí ľudia. Povedal by som to, že toto je klasický a večný problém akéhosi literárneho hrdinu z obdobia romantizmu, ktorému sa paradoxne nevyhne nik, a dobre vidíme, že istá prežitá doba sa akosi pomyslene zopakuje, aby to pripomenulo človeku, že má pamätať v podstate na jedno jediné.

Na večnosť. Skúsim to zrozumiteľne slovne prepojiť. Nie jeden z nás sa občas zamyslel, čo sa stane, keď tu nebudem ja, ty. No nestane sa nič, lebo život ide ďalej. Azda klasická otázka pre človeka, ktorý myslí len na dnešok. Ďalej nepoučí sa z minulosti, prítomnosť mu predovšetkým jeho prílišnou ľahostajnosťou, apatiou, duchovnou neprítomnosťou, slabým záujom o rozvoj predovšetkým duchovných a duševných kvalít uteká pomedzi prsty, čo celkom jednoducho môže teoreticky splynúť do jednēho.

Do občasných, alebo dlhotrvajúcich depresii, do pocitov úzkostí, a mohol by som ešte menovať ďlašie duševné neduhy, ktoré celkom isto negatívne sa na nás podpisujú niečo ako... Trvalá neschopnosť prijať seba samého, rešpektovanie svojích slabostí, omylov a nedostatkov s tým samozrejme, že postupom času človek zistí, že je osamotený, a že v minulosti práve to, čo vedome zanedbal, teraz si naplno uvedomuje, že ho to pomaly dobieha.

Čo by som spomenul na záver? Napadol ma jeden citát, ktorý som si prečítal azda pred viac ako desiatimi rokmi tu, alebo inde už si celkom nespomínam. Znie asi v takomto zmysle. Nechajme odísť minulosť, aby mohla rozkvitnúť prítomnosť v nádeji lepšej budúcnosti. To by som chcel zaželať predovšetkým tým, ktorých z minulosti, tak ako aj mňa ešte pred časom trápilo čosi neukončené a nevypovedané. 





Zdieľaj článok na facebooku
60 odoberateľov

Komenty k článku