Bol som tradične sa odreagovať, ale tento raz som nebol v prírode, ale bol som si posedieť vo veľmi príjemnej kaviarni a ešte lepšej debaty na rôzne témy, ktoré mám spoločné, a som veľmi rád. Načerpal som totiž nové sily, dobre som si oddýchol, čo vnímam ako základ všetkého. Opätovne mi cestou domov, ktorú som absolvoval peši, začal blbnúť i phone. V poslednom čase sa mi to zopárkrát stalo, ale poučený z predchádzajúcej skúsenosti, som si už našťastie vedel poradiť, takže ešte cestou domov som si dal mobil do poriadku.

Zaujal ma teda jeden krátky diskusný príspevok, ktorý pojednával o tom, či by si človek zachoval vieru aj v prípade, ak by Boh neexistoval ( pre mňa absurdnosť, ale bolo to v rovine diskusie, ktorú som akceptoval,) Dneska by som teda chcel pridať článok, ktorý som napísal opätovne do diskusie ako môj diskusný príspevok asi v takomto znení. Dosť ťažká téma, ale pokúsim sa.

Vieščo Lacko, Pascal sa v tomto hlboko mýli. pôsobí síce ako antropologický optimista, ale slovami písma sa to dá vyvrátiť, kde písmo hovorí, že ak by Boh neexistoval, naše hlásanie by bolo márne, a teda aj bez zmrtvychvstania Ježiša je márna naša viera. Mňa ale nejaké Pascalovo tvrdenie nezaujíma, podobne ako názor nejakých filozofov, ktorí by nemali takéto názory, keby podrobne preštudovali kompletne Písmo Sväté, čo už nie je celkom jednoduché.

Ja si skôr myslím, že on má na mysli vieru ako filozofickú disciplínu, proste niečo ako nejaký izmus, smerovanie v živote, ktoré mu nejako pomáha naplňať svoj život, vypĺňať prípadnú prázdnotu, a s tým súvisi, ako som ti dneska vysvetlil, akási existencionálna frustrácia. Práve toto je problém akejsi osobnej viery, alebo by som to skôr nazval agnostikov, ktorí azda majú, nazvem to nutkavú potrebu vytvoriť si nejaký oporný bod v živote, avšak častokrát je to bez akejkoľvej živej a opravdivej viery, ktorá by mala za úlohu ich viesť v tom svojom konkrétnom životnom napredovaní, a preto celkom isto sa môže stať, že skôr, ako nájde oporný bod v živote, nejaké teda nasmerovanie, ako som spomenul, sa môže stať celkom isto iný extrém.

Ocitne sa v akejsi slepej uličke, odkiaľ niet cesty návratu, a keďže jeho hypotézy mu nikto nedokáže akosi vyvrátiť, alebo nebude mať akéhosi oponenta a podobne, ostane vo svojom aj mylnom názore, čo môže predstavovať vo filozofickom a duchovnom ponímaní ako istú hrozbu.

Celkom isto by som nazval jeho pojmom nie ako fichte... hľadač Boha, alebo ateista, ktorý neverí v jeho existenciu, ale ako to, že proste je z niečoho frustrovaný, a je mu proste jedno v čo verí, len nech proste verí. je mu jedno či verí v Boha, alebo vyznáva iný druh náboženstva, alebo je ateista, alebo má v sebe akýsi druh prirodzenej viery. 

Skôr si myslím, že táto jeho filozofická myšlienka... inak veľmi krásna, povzbudzujúca, teologická, duchovná, plynie z akejsi nespokojnosti s týmto svetom, ktorý ho nenaplňa, a nenaplňa ho jeho práca ako taká. Práve tu nastupuje viera, kde si človek niektoré vzťahy nevie vysvetliť. Lenže problém je, ako pozerám na tento svet. ako materialista, alebo ako človek ktorý podopiera na racionálnom výskumu vieru v Boha. 

Empiricky za života nemáme možnosť vykonať expertízu, ktorá mi zaručí existenciu, ale to nie je náš cieľ. Nemôžem dokázať niečo, čo nie je v mojich silách, a koniec koncov to nikto odo mňa ani nevyžaduje. Otázka ale je, či tento citát napísal v nejakom citovom hlbokom rozpoložení, možno v nejakom stave frustrácie, nespokojnosti, smútku, patetickosti, hektickosti, stave akejsi nerovnováhy, kde hľadal oporný bod. Práve tu vidíš, ako sa napĺňajú slová žalmistu, kde..."hlbočina je človek, a jeho srdce je priepasť"- Ž 64. 

Aj tak niektoré citáty, ale teraz nemám na mysli citáty z Písma Svätého, tie sú za každých okolností určite neomylné, a posvätné, o ktorých niet diskusie o pravosti a podobne, ale tie ostatné nejaké filozofické zamyslenie iných filozofov, ktorí práve nečítali bibliu a posvätné texty vyplvom viery, ale ako nejaký vedecký výskum, čo považujem za neprimerané, a veľmi chybné, mi teda prídu dosť prehnané, pretože vyjadrujú jednak životné pravdy, o tom nepochybujem, ale písané v istom citovom rozpoložení, kde nevieme dokázať, či to myslí komplexne, alebo to myslí len zo svojho pohľadu. Či to teda mám brať ako objektívnu, alebo subjektívnu možnosť. v tomto je filozofické bádanie dosť obmedzené. 

Záverom vyjadrím ešte toľkoto v krátkosti. Ja celkom isto viem, nie je to predsa jednoduché vyjadriť sa na takúto tému, ale mne to pomáha v mojom osobnom raste. Toľko asi teda môj dnešný príspevok. 



 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár