Zachovať si vieru v Boha aj keby neexistoval. Toto je ústredná tematika, myšlienka, ktorá ma nateraz večer spontánne napadla, a ku ktorej by som sa ešte rád pokúsil v tomto mojom nedeľnajšom zamyslení vrátit. Pozeral som akurat teraz jednu kresťanskú relaciu kde vystupoval môj bývalý profesor zo seminára, ktorý vysvetľoval state z Písma svätého, a dalo mi to veľa. Opätovne teda sa mi vrátil akokeby v takom filme udalosti spoza seminárskych lavíc na vyučovaní a prednáškach, ktoré naozaj mi dali veľa a nad niektorými skutočne aj po rokoch dodnes rozmýšľam, a kde som sa snažil toho naučiť pravda, podľa možností čo najviac. Čo sa mi v konečnom dôsledku veľmi zišlo, ako to vidím na sebe samom, najmä pri písaní článkov. Jednak som sa v mysli vrátil do oných, krásnych, aj keď veľmi náročných, a niekedy aj skľučujúcich časoch, kedy som bol v seminári, kde som si hlbšoe osvojoval vzťah viery a človeka prostredníctvom právd z Písma Svätého a podobne. To je len tak v skratke, bližsie to rozoberať momentálne nechcem, a nateraz ani mebudem, možno niekedy inokedy sa teoreticky k tomuto možno odhodlám, a čosi napíšem, ale zatiaľ ešte nie. Mám na toto dve vysvetlenia.

Jednak sú veci, ku ktorým sa nemám problém v myšlienkach a predstavách vracať. Nie je problém ako spomínam, trochu ma to ešte trápi, ale pravda postupom času som mnohé veci pochopil, a prijal ako skutočnosť, voči ktorej som mal podať moje stanovisko. Bolo sa mi treba so všeličím novým spoznať, predovšetkým to samotné prijať ako fakt a novú skutočnosť, ktorá ma bude určitú dobu viesť a formovať, aspoň ja to tak cítim a vnímam.

Ako píšem v prvej vete, je to veľmi komplikovaná téma, na ktorú mi podáva prekvapivo zamietacie stanovisko práve state z Písma svätého, kde ako sa môžeme dočítať, že naša viera by bola márna keby Pán Ježiš nevstal z mrtvych, čo jednoznačne túto udalosť môžeme radiť ako udalosť, ktorá jednak veľmi tajomným a nevysvetliteľným spôsobom zasiahla človeka natoľko, že túži ako kresťan v duchu viery nasledovať tieto ideály vo svojom živote, prijať ich, tak, že sa stanú akýmsi vektorom, nasledovaním, nasmerovaním v tomto živote. Kde vprostred rozličných osobných nepokojov dokážeme nájsť pokoj, ktorý práve pramení vo viere v Boha. A preto dovtedy človek bude akosi blúdiť, kým naozaj nenájde pokoj.

Napríklad uvediem jednoduchý vzorec zo života. Zaujímame sa o autá, aspoň ja. Ale ktoré je to najlepšie, ktoré ale nateraz by vyhovovalo naším predstavám a požadovanej kvalite a parametrom nie je celkom jednoducho odpovedať, pretože trh je už do značnej miery akosi presýtený, kedy síce neustále ponúka nové a nové možnosti, najnovšie novinky, technické vymoženosti, kde naozaj je veľa vecí už tak dokonalých, že som sa napríklad divil, ako môžu pri novom veľmi dokonalom modeli sedmičkového bmw vytvoriť akýsi facelift, nehovoriac o tom, že o pár rokov celkom isto opätovne príde jeho najnovšia generácia, ktorá zas bude kdesi raketovým skokom kdesi vpred.

Moja prvá otázka v tomto blogu je v podstate teologicky a historicky nelogická, a mám pocit, že miestami je vyslovene minimálne absurdná. Neviem, azda mňa osobne nikdy takáto akási spojitosť nikdy nenapadla, a pokúsim sa nateraz vysvetliť že prečo.

Viera v Boha je čosi čo je jednak darom, a to, čo sa môžem dozvedieť na stránkach písma svätého. Dosť a mimoriadne náročne je definovať čosi, čo neviem empiricky dokázať, podobne, ak niečo v exaktnej vede napríklad by sme nevedeli doložiť, akosi potvrdiť skúsenosťou. Že proste toto je čierne na bielom, toto vidíme jasne, je to zrozumiteľne, zreteľne, všetkému chápeme, vieme si to logicky a empiricky overiť a podobne.

Človek preto stále čosi hľadá, a nie je s tým vôbec spokojný. Oveľa horšie ale je to, že svoj dôvod akejsi nespokojnosti nevie logicky jednak vysvetliť, a jednak ani nevie celkom presne teda zadefinovať, kedy nastane ten okamih, kedy bude naplnený a spokojný, kde nájde to, čo hľadal.

Azda preto, že ten okamih odhadnúť nie je také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá

Sú ale skutočnosti ktoré si nevieme overiť na základe akéhosi dokazovania a predsa existujú. Tomu sa ale venovať nechcem skôr chcem opomenúť dôležitú skutočnosť. V mnohých z nás nie je už akási vytvorená prirodzená hranica akéhosi rešpektovania minimálne jeden druhého.Prejavuje sa to aroganciou moci, že všetko smiem, môžem, ale naozaj všetko mi aj osoží? Na tento spomenutý fakt akosi zabúdame a nechceme na to myslieť a sa tým zaoberať.

Čo poviem na záver článku. Poviem len v stručnosti. Raz sa celkom určite dozvieme celú pravdu, ktorú teraz azda nemôžeme pochopiť lebo všetko má svoj čas. 












 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár