Veriť v zázraky pre niekoho znamená azda akúsi naivitu. Skúsenosť, avšak, samozrejme otázkou je že aká skúsenosť nám niekedy priamo alebo nepriamo dokazujú, že človek má veriť svojmu rozumu, teda podrobiť čosi akémusi racionálnemu prístupu. Teda rozumovo a zmyslami proste akousi ľahko dostupnou overiteľnou metódou proste dokázať a overiť to, čomu vlastne verím, alebo proste čo tvrdím.
Ako by som to povedal. Celý náš život je jeden veľký zázrak a jedno tajomstvo, ktorého obsah celkom asi nikdy nepochopíme, a naozaj toto všetko je zahalené akýmsi podivným tajomstvom. Je neuveriteľné, ako človek napríklad dokáže uveriť virtuálnej predstave, a kritickým myslením chce podrobiť očividné fakty, ktoré sa nedajú vyvrátiť, lebo sú to fakty, a nie akési domnelé dohady, ktoré nemáme celkom presne overené. Je akosi celkom normálne v tejto dobe, že ľahšie uveríme klebetám, ako rozumom podloženým názorom a faktom. Jedna otázka. Kam to teda vlastne spejeme?
Nie vždy to ale takto existuje, a nie vždy je to takto jednoduché, ako sa to na prvý pohľad zdá. Mnohí nanešťastie už prestali veriť, dúfať. Stáva sa, že mnohí sú charakterizovaní ako tí, ktorí veria, ale nevedia v čo, nevedia to dokázať. Avšak v živote ťažko vieme všetko dokázať, pokiaľ to nie je celkom v našich rukách, v našich možnostiach, ktoré sú celkom pochopiteľne, logicky, značne obmedzené. Prejavuje sa to tak, že paradoxom našich možnosti je to, že človek keď sa snaží, stále sú mu tvorené akési viditeľné, alebo ešte horšie, neviditeľné prekážky.
Prekážky, ktoré spočiatku sa ani nejavia ako prekážky ba čo viac. V súčasnej dobe tieto nepriaznivé vplyvy menujeme ako druhá možnosť, alebo druhá šanca, pričom dobre vieme, že táto v úvodzovkách nazvaná druhá možnosť, alebo šanca, nazvite si to ako chcete, paradoxne neexistuje, existuje len jedna možnosť, ktorú si buď vyberieš, alebo nevyberieš. Položil by som si ale nateraz este jednu filozofickú otázku. Dá sa v dnešnej dobe uponáhľanej, ešte veriť v nejaké ideály. Kde idealisti ako kedysi vznešená uznávaná vrstva spisovateľov by dnes boli azda vysmievaní, zaznávaní, kde potrebujeme na všetko len akési rukolapné dôkazy, a inším neveríme. Ako to potom naozaj celé je? Čomu teda máme naozaj veriť. Ideálom alebo praktickosti. Čo teda zvoliť?
Človek ktorý v niečo silne verí, alebo dúfa, teraz vymedzme napríklad vieru v Boha v kresťanskom ponímaní, nedá si to len tak jasne vyhovoriť. Dobre vieme, že neústupčivých a tvrdohlavých ľudí je dobré, alebo lepšie povedané, najlepšie je sa ich strániť a všemožne vyhýbať čo najširším oblúkom, lebo človeka naozaj zvedú z dobrej cesty.
Čo poviem na záver. Viacerí keď nedostanú to čo chcú, sú sklamaní. Posledná otázka do tohoto článku čo by som chcel ešte v krátkosti opomenúť. V čo vlastne máme veriť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár