Netrúfam si to, napriek tomu, že je to komentár na evanjeliovú stať, komemtovať z tejto pozície čosi, čo mi teraz azda neprináleží, avšak na duchovný rast v kresťanskom ponímaní je veľmi dôležité mať svoj názor. Ako to myslím?
V jednom mojom článku som sa vyjadril, že je veľmi potrebné mať vlastný svetonázor, ktorý za určitých okolností má jeden jediný, veľmi potrebný a dôležitý cieľ všetkého. Dojsť do poznania, dôjsť do plného poznania pravdy. Mnohokrát odmietame túto pravdu, a predsa o nič také hrozné predsa nejde, ako sa to môže na prvý pohľad zdať. Už predsa dobre vieme, že sme veľmi hákliví na to, ak sa napríklad klame, keď sa teda nehovorí pravda. Kde sa zahmlievajú akési potrebné informácie, ktoré!sa častokrát nahradzujú presne tým opačným, čo by sa práve nemalo stať. Nahradenie toho všetkého akýmisi najprv polopravdami, dobre to poznáme, potom akýmsi zahmlievaním skutočností, až napokon sa dostaneme do fázy, kedy človek vyslovene sa naučí klamať, a to všetko mu časom zovšednie.
Možno si pamätáme azda na ten magický okamih, kedy sme použili napríklad v škole prvý raz ťahák, kedy sme nechceli podvádzať, ani oklamať dotyčného vyučujúceho, len sme si chceli proste neškodne pomôcť predovšetkým tak, že sa to v najlešom prípade nikto zbytočne nedozvie. Dám si teda nateraz rečnícku otázku. Verili sme v danom okamihu použitia starého známeho ťaháku, že nám to naozaj môže pomôcť? Že prostredníctvom tohoto ťahu sa nám naozaj problém akosi vyrieši do zdarného konca, najlepšie tak, že sa to nikto nijakým spôsobom ani nedozvie, aby sa jednoducho nič nestalo?
Toto je to, v čom sa veľmi mýlime, a zamieňame si teda vieru v akési magické presvedčenie, že sa stane v podstate presne tak, ako si to žiadame my. Písmo sväté práve naopak hovorí celkom iné skutočnosti. Keď Ježiš predkladá modlitbu Otčenáš, tak v modlitbe predsa hovorí, že sa má stať božia vôľa, ako v nebi, tak i na zemi. Pokračuje táto modlitba prosbou o chlieb náš každodenný, a ďalšie skutočnosti, ktoré nielen z kresťanského hľadiska, by sme mali dodržiavať, ale predovšetkým z toho ľudského. Nič sa tam predsa ani nespomína také čosi, čo sa nedá nateraz splniť, s čím by napríklad boli akési problémy alebo neskoršie nedorozumenia, čo by sme teda nevedeli, alebo o čom by sme predtým akosi ani nemali tušenia, a my sme čosi nové objavili, k čomusi by sme potrebovali akési dovysvetlenie a podobne.
Náš problém je, že akokeby sme verili v zázraky v tom čase, kedy sa to na tú chvíľu naozaj nedá uskutočniť, nie je to v danej chvíli možné, ktoré sú reálne azda veľmi ťažko splniteľné, a predsa akosi dúfame tajne v akýsi zázrak, hoci vieme, že sa to predsa len nakoniec neuskutoční podľa našich, možno aj mylných a nedokonalých predstáv.... Ale predsa dúfame, predsa v sebe nosíme akúsi nádej...
Záverom vyjadrím ešte. Áno nosíme v sebe ešte akúsi nádej, presne tak, ako zacitujem slová jednej piesne na zádušnú omšu... Verím že môj Vykupiteľ žije, verím že v posledný deň vstanem z prachu zeme, vstanem z mŕtvych a uvidím Boha svojho Spasiteľa. Hlboko v srdci nosím túto svoju nádej, vstanem z mŕtvych, a uvidím Boha svojho Spasiteľa. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár