Prečo nemôžem zmeniť svoju budúcnosť. Pretože toto všetko chcel takto Boh. Keby to tak nechcel, nikdy by sa to tak nestalo. Myslím si, že na rozobratie, a teda vysvetlenie a objasnenie niektorých faktov práve pri tejto načrtnutej téme je doslova nutné použiť opätovne duchovný slovník, ktorý tu hojne využívam.
Myslím si že toto je dosť podstatný faktor, pokiaľ sa chceme baviť na túto tému. V zásase neuznávam názor, že človek má nejak vopred pripravenú cestu, po ktorej kráčam, a proste to všetko nedokážem ovplyvniť a podobne. Čím ďalej sa niekto takýmito záležitosťami bude zaoberať, tým viac budem mať postupne z toho nepríjemné pocity, z ktorých môže celkom isto vzniknúť nejaká depresia.
Je to len nejaké vymyslené želanie, ktorým sa radi oháňajú tí, ktorí tomu nerozumejú. Myslím si, že Pán Boh niečo takéto by isto nespravil, pretože v Písme Svätom sa jasne píše, že nikoho sa nesmieme pýtať na svoju budúcnosť. Z toho dôvodu stopercentne zavrhujem veštenie, horoskopy, a podobné tragické neprípustné a neprijateľné praktiky, ktoré privolávajú na človeka len nešťastie. Je paradoxné, že mnohí ľudia sa k tomuto utiekajú, sú zvedaví, a pritom to všetko pochádza naozaj od Zlého. V nasledujúcich riadkoch vysvetlím prečo.
Mnohí nerešpektujeme čosi také, ako to, že v tomto svete nie sme sami. Že my môžeme veľmi málo, a predsa napriek tomu, že sme korunou všetkého tvorstva, sme v podstate nedokonalé bytosti, ktoré len máločo vedia naozaj ovplyvniť. Na druhej strane naozaj existovali ľudia, ktorí dokázali na základe daru od Boha vidieť čosi dopredu. Mnohí sa tomu azda vysmievajú, ale nesmejte sa, je to tak. Verím tomu, že aj dnes niektorí ľudia dokážu pod vplyvom Ducha Svätého povedať, čo sa možno stane v budúcnosti, ale mnohí to nepovedia oficiálne. Pán Boh určite dal takýmto ľuďom nejakú výnimočnú schopnosť, dar, o ktorom vie len On.
Otázka ale nestojí, či viem alebo neviem zmeniť svoju budúcnosť. Obyčajne, na odľahčenie poviem, že mnohí z nás nedokážeme žiť v súčasnosti, a radi sa vraciame do minulosti, čo teda celkom ist môže negatívne ovplyvňovať naše budúce dianie.
Nerobme na druhej strane isté obavy, či človek dokáže alebo nedokáže niečo zmeniť. Každý človek vie, kde sú jeho možnosti a limity. Mnohí chceme všetko zmeniť, pričom to nie je podstatné. Zmeniť čosi môže naozaj len Boh, nie my.
Ako som spomínal v minulých blogoch, mnohí ľudia sa púšťajú do projektov, o ktorých nemajú ani tušenie, čo to pre nich znamená. Mnohí sa chceme v spoločnosti začleniť medzi niektoré špecifické typy, bez ohľadu na to, či na to máme, alebo nie. Chceme nasilu kdesi patriť, kde nemáme vôbec určené miesto. Takto to nefunguje. Mnohým sa nedarí práve preto, lebo nechápu, že ich tam nikto nepotrebuje. Ešte stále to mnohým ľuďom nedochádza, napriek tomu sa usilujú dostať sa na nejaké pozície, aby si sami pred sebou dokázali že majú na niečo. Mne to príde ako maximálne trápne. Postupom času som pochopil mnohým súvislostiam.
Minule som čítal jedno veľmi múdre prirovnanie, ktoré slúži aj na to, aby sme si zachovali svoju vlastnú hrdosť a dôstojnosť za každej situácii. A síce. Pred nikým sa neplaz, nohy máš nato, aby si na nich stál. Vo všeobecnosti platí, že keď niekto má záujem o našu spoločnosť, obyčajne to môže byť taká situácia, že proste ten proces je akokeby viac menej spontánny, je to vlastne iniciatíva oboch, teda nemusíme sa obávať, že niekomu sa nanútime, a nebudeme vítaní.
Práve v mnohých prípadoch sa deje presný opak toho čo píšem. Keď sa proste stiahneme komusi z očí, možno kto nás už dobre pozná, bude to pre nás len lepšie. Zabúdame na to, že aj samota má svoje čaro, a nepotrebujeme byť stále komusi na očiach. Toto všetko pramení z toho, že našu akokeby budúcnosť, alebo ako by som to nazval si teda mnohokrát zidealizujeme, a keď sa nám to nevydarí, sme z toho v rozpakoch, nevieme sa ďalej pohnúť, pričom pravda je taká, že mnoho vedľajších podnetov, ktoré sme mohli využiť a sme to nevyužili ostali naozaj nepovšimnuté.
Zmeniť svoju budúcnosť je otázka, ktorá v podstate neexistuje. Budúcnosť je časový priestor, ktorý je dosť tajomný, a všetko je pre nás v tej chvíli jedinečné. Dávať si akokeby nejaké smelé plány a predsavzatia, ale bez prosby k Bohu, aby sa aj On o to postaral je dosť smelé. Ak neverím v Boha, ťažko môžem veriť na nejakú budúcnosť, ktorú v podstate nevidím, a nedá sa nijaká situácia vopred akokeby zinscenovať do nejakej súčasnej podoby. Tu vidím, vnímam ten problém ako paradox, že teda nedá sa spoliehať na vlastné sily, a musíme repšektovať aj akési vyššie zákony, ktoré sú priblížené celkom jasne v Písme svätom a vo svete kresťanstva a podobne.
Ak sa teda nad tým filozoficky alebo teda logicky zamyslím, jedno s druhým sa proste vylučuje. Predsa to, čo je v budúcnosti sa nedá proste odhadnúť, a teda nemôžem logicky zmeniť čosi, čo ma ešte len čaká, a neviem čo to bude, a všetko je len pomyslené, lebo ani jeden deň z toho som neprežil. Myslím si, že keby sme si nedávali nejaké smelé plány, ktoré postupom času sa aj tak ešte všakovate okrešú, človek by nikdy nemusel nič meniť. Zmena síce vyplýva aj z toho, že človek sa náhle pre niečo rozhodne, a už sa k tomu nevracia, všetko proste zbehne príliš rýchlo, ani si to poriadne neuvedomuje.
Záverom ešte napíšem posledné moje večerné myšlienky. Jediné čo môžem spraviť, ako hovorím teda ako sám za seba, a ak sa na toto pozerám ako kresťan je to, že budem sa dobre modliť, aby človek dobre dokázal čeliť rôznym nástrahám, ktoré na neho číhajú. Nič viac nemôžem preto urobiť. Vo viacerých situáciách nám totiž neostáva nič iné. Máme okolo seba mnoho nepríjemných ľuďoch, pri ktorých sa nedá dosť dobre žiť, a týmto odpovedám už druhý raz na otázku jedného blogera, o tejto otázke raz som už písal článok.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár