Ináč to je typické pre čitateľov katolíckych novín a iných kresťanských periodík. A to sa teda vyjadrujem predovšetkým do vlastných radov. Všetci dávame rozumy, všetci všetko rozumieme, všetko vieme, všade sme boli, máme múdrosť, sme pokorní, rozumieme každému slovu písma svätého. Hľa, akí sme dokonalí! Samé vyhrážky, duchovné násilie, duchovný teror. Myslím si, že je toto oveľa horšie riešenie, ako keby sme otvorene komusi od srdca vynadali, vyriešili si to po svojom, než by sme mali vytvárať ďalší tlak a napätie, ktoré reálne ani nemuselo nastať nebyť možno niektorých ľudských vlastností, ktoré sú len na ťarchu, a nie na nejaké morálne a duchovné obohatenie.
Nič pozitívne, nič zmysluplné. Dobre si premysli čo povieš, rozhodni sa včas. Počúvame to v nejakých možno vážnejších rozhovoroch, možno na nejakých hodinách v škole na vyučovaní, ak trebárs učiteľ vidí, že žiak možno si snaží pomáhať nejakým ťahákom, alebo vidí možno nečestnosť v učení svojich žiakov, možno vidí netaktnosť, nesystematickosť, prefíkanosť, kde možno ten žiak proste skúša kadejaké finty v nádeji, že proste ten učiteľ si to snáď nevšimne, nič sa nestane, veď predsa nie sám je on v centre diania a pozornosti.
Takéto psychologické nátlaky používajú ľudia, ktorým je despotizmus silnou charakteristickou črtou ich rozdvojenej osobnosti. Spravidla ešte takí by ešte potrebovali akúsi vnútornú formáciu, kde si veľmi dobre premyslia, čo všetko chcú v živote dokázať, či sú ich požiadavky reálne a možno aj zrealizovateľné. Možno je to trochu odvážne tvrdenie, ale azda som sa tentoraz nepomýlil. Nechcem povedať tú frázu, pretože to veľmi nepotvrdzuje život, že ten, ktorý sa snaží kohosi usmerniť, sám by potreboval vo svojom živote usmernenie, pretože teraz jedna otázka. Kto nepotrebuje v živote usmernenie. Potrebujeme ho všetci.
Je to ale výsledok toho, že sa chceme spoľahnúť len na vlastné sily, ale nevnímame to, že nie všetko dokážeme sami ovplyvniť, a keď pripustíme do života nejaké náhody, obyčajne ich prehliadame, s tým, že toto všetko predsa len bola náhoda.
Deje sa to v katolíckych, inokresťanských kruhoch, deje sa to akosi prirodzene medzi inteligenciou, deje sa to napríklad v biznise, kde nie sú rozhodovacie faktory nejaké ľudské vlastnosti ale jedine tvrdá práca, a to, ako človek proste dokáže obstáť v tvrdom súboji konkurencie, kde víťaz proste berie všetko a porazený nemá nič. Celkom reálne. Deje sa to proste všade.
Nezdá sa ti, že príliš komusi rozkazujeme a radi rozhodujeme o veciach, do ktorých náš nič? Áno, ja jednej strane dobre si premysli, aké slová použiješ, to neberiem, ale na druhej strane, nech si aj tá druhá stránka uvedomí, ako dokáže obstáť v nejakej zaťažkávajúcej skúške, v nejakom konflikte. Či umelo nevytvára nepohodu a negatívnu energiu keď nemusí. Aj v cirkvi, aj v duchovne dávame radi komusi rady, ale nám samotným to akosi nevonia. O čom to potom je? Najprv skúmajme hĺbku ľudskej osobnosti, a potom postupne integrujme prvky racionality dokonale skĺbené s duchovnými a morálnymi princípami, aby sme na jednej a druhej strane nevytvárali príliš nejaké priepastné rozdiely a extrémy, kde sa jednoducho ľudsky, osobnoste, profesionálne jednoducho strácame. Toľko môj pohľad.
Na záver by som sa ešte k tomuto vyadril azda takto. Chceme sami radiť, ale mnohokrát si sami neporadíme. Poznám jednu takú múdru stránku, kde autor sa pokúša na základe zidealizovaných animácii presvedčiť o nepresvedčiteľnom, presvedčiť niekoho o vyslovených táraninách, možno s úmyslom vyvolať závisť a podobne. Neviem presne, o čo mu možno v danej chvíli išlo, ale považujem to za mimoriadne úbohé, a neprofesionálne, a predovšetkým nekorešpondujúce s realitou, ktorá je okolo nás. Sú proste chvíle, kedy človek potrebuje byť sám, a neriešiť nič. Do ničoho sa nestarať, nedávať rozumy, len proste na krátky čas akokeby zmiznúť z dohľadu obzoru, aby akokeby oddýchnutý mohol mať na veci jasný pohľad bez nejakých potlačených emócii, nevyváženého správania.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
chosedelarosa
11. 2.febuára 2018 00:09
Napíš svoj komentár