Vnútorná nespokojnosť II

Po krátkej odmlke by som sa predsa len opätovne pristavil v mojom sobotnom článku pri tejto tematike, ktorú som začal minule. Z čoho teda pramení vnútorná nespokonosť, a ako to treba asi riešiť, aby sme boli spokojní.

Nie raz sa stáva, že človek niečo dosiahol, písal som to aj minule, ale vrátim sa k tomu teraz z iného uhla pohľadu, ale nie je spokojný. Ako keby nebol si celkom istý, že to, na čom pracoval, celý ten sledovaný proces od začiatku až do zdarného konca, teda aspoń by to tak malo byť že do zdarného konca, sa vyvíjal síce takmer presne podľa jeho predstáv a vopred akéhosi stanoveného scenára, ktorý si teda prial, aby to všetko smerovalo  k akejsi spokojnosti.

Mnohí ale nevieme celkom isto dosiahnuť tento stav, pretože na našej ceste nás dozaista všeličo vyrušuje. Vyrušujú nás nepriamo akéhosi úspechy, alebo skôr povedané neúspechy nášho okolia. Pri neúspechoch, ak sme normálni zdraví ľudia, by sme sa mali skôr poučiť, a nie byť škodoradostní, ako je to azda pri väčšine z nás, že človeku akosi dobre padne, keď sa tomu dotyčnému nedarí. Ako by sme chceli povedať, že v tomto presne som zlyhal aj ja.

Zamyslite sa nad tým. V tomto som presne zlyhal pred časom aj ja, a zatiaľ som nenašiel akéhosi vinníka môjho neúspechu, ktorý ma do určitej doby akosi ťaží, a neviem tomu celkom prísť na koreň veci. A preto kedy človek postretne v obdobnej pracovnej sfére akéhosi viac úspešného človeka, než sme my sami, začíname sa častokrát zamýšľať nad tým, kde sme spravili chybu, a práve toto všetko v nás môže napríklad podnietiť našu osobnú vnútornú nespokojnosť, kým sa veci ako tak nenapravia, a nebudeme s niečím spokojní, čo by azda malo byť podľa našich predstáv a podobne.

Rozoberáme negatívne vecí, ktoré sa nám stali, a celkom prirodzene tie si pamätáme azda najaviac, preto viac ako inokedy v nás rezonujú, a nie je to jendoduché proste ich dostať len tak z hlavy. negatívne veci majú výchovný charakter, a povedal by som, že pri nich si najlepšie do budúcnosti azda dokážeme dať pozor viac ako inokedy, a vyvarovať sa napríklad robeniu istých chýb, ktoré môžu mať fatálne následky. Pripúšťam samozrejme možnosť aj takú, že človek naozaj napriek tomu že zlyhá, a napriek tomu že čosi nedotiahne proste do úspešného konca, spraví, vykoná, odvedie naozaj maximálny výkon, ale to, že človek nedokáže vidieť do vnútra človeka je spôsobené teda neobjektívnosťou posudzovania a podobe.

Povedal by som, že len výnimočné osobnosti dokážu azda pudovo rozpoznať tieto možnosti, a dokážu ich akceptovať. Nemusia ich tolerovať, nikto to nikomu nemôže prikázať, a nebolo by to ani vhodné. Proste raz sa niečo stalo, avšak chybou je, jednak že si nevieme chyby priznať, a druhá chyba je tá, že človek má tendenciu niečo zlé a negatívne pripomínať po každom jednom jeho neúspechu, čo hodnotím vysoko kriticky a nespravodlivo.

Niekedy v tomto nám pomôže napríklad akási objektívnosť, teda to znamená azda toľko, že teda niečo sme síce spôsobili, ale nie priamo, a nemali sme úmysel, a mali sme úmysel veci dať čo najskôr doporiadku. Zdôraznil by som ešte pri tom slovo čestne, pretože vnútorná nespokojnosť namä pri čestných ľudí pramení z neukončených záležitostí, ktoré človeka na istý čas, dobu, môžu napríklad zamrzieť, a teda právom sa pýtame, kde sme spravili chybu, ale aj to, ako by sme to mohli akosi efektívne opraviť.

záverom by som to zhrnul do tohoto biblického citátu. Nalomenú trstinu nedolomíš, hasnúci knôt nedohasíš. 

Zdieľaj článok na facebooku
63 odoberateľov

Komenty k článku