Tento tretí motivačný článok bude pojednávať viac menej o tom, že ako je možné, a to je filozofická úvaha, a otázka, že človek napriek maximálne dosiahnutému výkonu predsa len podvedome cíti akúsi vnútornú nespokojnosť, že mohol do toho predsa len dať čosi viac. Či je tomu naozaj tak, či to je pravda, nepravda, domnienka, hypotéza, alebo to máme považovať za fakt, to neviem presne charakterizovať, ale v tomto článku sa pokúsim nad tým zamyslieť.

V živote máme v ponuke množstvo paradoxov, ktoré predsa len si všímame, a teda neostanú bez povšimnutia. Na jednej strane máme taký typ ľudí, ktorí sú ľahostajní, a svojou ľahostajnosťou, miestami aj aroganciou dosť vytáčajú svoje okolie svojou povrchnosťou. Na jednej strane pri dosiahnutí maxima túžime dosiahnuť ešte viac. Prejaví sa to napríklad tak, že ktosi, kto pracuje vo vrcholovom mamažmente sa neuspokojí s dosiahnutím stopercentného výkonu, ale chce získať percentá, alebo nejaké tie desatiny, alebo stotiny percent. Možno je to niečo, čo je nepodstatné, pretože niekoho možno mrzí, kedy splní plán na 99 percent, ale čo je paradox, keď nedosiahne možno ani tri štvrtinu toho, nič to s ním nespraví. Zamyslel som sa nad tým, prečo je tomu tak. 

A keď človek pozoruje takéto nezdary vo svojom okolí, nedokáže pretaviť v tej práci do nejakého úspechu tak, žeby z toho pocítil naozaj radosť. Že sa niečo podarilo, že sme niečo azda so svojimi spoločnými silami predsa len niečo kolektívne dosiahli, čo možno v akomsi individuálnom hodnotení by sa javil ako závažný problém z hľadiska plnenia, či sa to teda dá splniť, alebo nedá splniť. Práve toto človeka viac menej oberá o akýsi dosiahnutý, lepšie povedané, už nedosiahnutý pocit šťastia, kedy miestami pocitu šťastia alebo spokojnosti cítime pravý opak vo forme akýchsi rozpakov a nedokonalosti, nedokončenosti, nedotiahnutí do víťazného konca.



Prečo nie sme spokojní, teda viac menej nespokojní napriek nášmu očividnému napredovaniu. Opätovne by som to azda znovu prepojil s duchovným rozmýšľaním, ktoré častokrát vo svojich blogoch vyzdvihujem. Viacerí sme akokeby priamo či nepriamo takto hecovaní podať vyšší výkon, napriek tomu, že už náš dosiahnutý výkon je niečo, čo je už v tom danom okamihu nadpriemerné. Kedy proste akási stavba síce rastie pomaly, ale pritom je to omnoho väčší výkon, než človek bežne podáva, a nedá sa to zameniť ani porovnať s ničím podobným. 


Nevieme sa zbaviť akokeby nadvlády kohosi mad nami, ktorý má na nás nezdravý vplyv. Ani prehnaná prejavená zápalitosť a nadšenie, chuť do niečoho nie je celkom zdravé. Môžeme kľudne pti tom pocítiť osobné vyhorenie, stratu záujmu, stratu cieľavedomosti, možno aj empatiu, súdržnosť v danom kolektíve, kedy možno my sme dávali priamo ten stmeľovací impulz do danej práci, ktorú bolo treba dobre a presne vykonať.




V tomto záverečnom odstavci by som to chcel azda takto vyjadriť.


Prečo nie sme spokojní s dosiahnutým dobrým výkonom? Napríklad aj v práci alebo v škole môžeme počuť tie škaredé a vyslovene podpichovačné reči, že predsa si mohol do toho dať viac, ešte lepšie si danú prácu a povinnosť vykonať, pričom dobre vieme, že za určitých okolností tomu tak nie je, a je tomu práve naopak. Pretože človek naozaj v súčasnosti nevie kedy má dosť. Nevie celkom presne povedať si, kedy asi by som už mal s niečím prestať, už sa tým viac nezaoberať, pretože to môže ničiť vnútornú rovnováhu a celkový stav človeka, znehodnocovať a degradovať našu jedinečnosť, znehodnocovať týmto či už priamo alebo nepriamo azda aj našu dôstojnosť.


















 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár