Začiatkom júna som pridal tretí článok, ktorý teda pojednáva o vnútornej nespokojnosti, a dnes by som chcel niečo k tomu ešte napísať.

Človek má tendenciu akokeby stále byť nespokojný, a práve táto vnútorná nespokojnosť, ktorá ale môže niekedy znamenať akúsi vnútornú ťažobu, sa snaží možno aj prostredníctvom neľahkej práce premeniť na svoj osobný úspech, kedy chce dokázať svojmu okoliu, a aj prirodzene sebe samému, že na niečo má, že predsa je dobré ak si stanovím nejaký cieľ, ktorý chcem splniť.

A tak človek je celkom isto pozitívne namotivovaný, aby niečo dotiahol do konca, pokiaľ, samozrejme má na to dostatočný priestor, ak na to má chuť, ak má pevnú vôľu, odhodlanie a podobne. 

Častokrát sa stretávam s pojmom, že človek má nejaké odhodlanie a silu niečo meniť, zmeniť. To znamená, že takýto človek prirodzene nie je spokojný so svojím aktuálnym statusom, a hľadá všemožne akýsi spôsob, ako by to mohol zmeniť, zlepšiť, napraviť, trochu sa vydať možno iným smerom, nabrať iné poznatky než má, ktoré by celkom isto rozšírilo obzor jeho doterajšieho poznania, myslenia, pretože niekedy je dobré, kedy človek aj zmení myslenie. To je celkom chvályhodné, ale otázka, či sa to človeku podarí.

A vôbec dajme si otázku, podarí sa to vôbec? Musí sa všetko podariť, čo sme si napríklad predsavzali? Musí nám všetko vyjsť? Aký je to pocit, kedy človeku niečo vyjde podľa plánu, dosiahol ten svoj pomyslený kopec námahy, ktorý teda prekonal vlastnými silami a svojou odhodlanosťou, a čo keď si tú pomyslenú latku, ako sa hovorí, nastavil príliš vysoko, pretože sa v niečom ako sa hovorí premotivoval, čo môže v neskoršom čase spôsobiť frustráciu.

Je ale smutné, kedy človek je len zaslepený budúcim úspechom, ktorý sa ale ešte prirodzene ani nedostavil, a predbieha takto celkom zbytočne niektoré udalosti. Je smutné, kedy človek nechce možno ostať tým kým je, a možno vplyvom doby sa zase niekde ponáhľa, a ani nevie kde presne, nehľadiac na to, že niekto naozaj pri ňom stojí, nehľadiac na to, že má okolo seba niekoho, kto je možno na tom rovnako ako on...

Niečo presne ako so školou, človek darmo má nejaké ideály, kedy ale na druhej, opačnej strane brzdí akási realita života, ktorá je teda nie že vzdialená od toho, čo naozaj sa deje, ale predovšetkým od nášho myslenia. Človek častokrát uniká azda príliš skoro a príliš rýchlo kdesi, kde to nie je reálne, miesto toho, aby si užil to, čo má prirodzene okolo seba, hoci priznávam, že to nie je jednoduché.

Toto všetko podnecuje v človeku akúsi prirodzenú nespokojnosť, a to, že človek pomyslene stojí na jednom mieste, skade sa nevie pohnúť dopredu. Nie raz som mal taký pocit, kedy somsa začítal do akýchsi dejín literatúry, do nejakej čo i len ukážky z literárneho diela, nemuselo to byť celé dielo, proste tá podstata, kde sa láme tá celková dejová línia, aby sa človek vedel vžiť do konania daných postáv, aby vedel, poviem to tak precítiť to, čo sa tam deje. Vždy, každý dej nejakého knižného príbehu je tak zakomponovaný, aby silno pôsobil na čitateľa, ktorý by si mohol osvojiť niektoré ideály, a sám seba akosi obrodiť v duchu tých ideálov, ktoré teda sa prostredníctvom čítania a študovania týchto materiálov celkom ľahko preklenú aj do súčasnej doby.

Na záver ešte by som povedal niečo v krátkosti, a síce. Mnohokrát, kedy som si čítal poznámky, že čo konkrétne chce autor tým povedať, aké historické posolostvo tej či onej doby chce práve tým dielom prezentovať, celkom som tomu nechápal, ale pochopil som všetko, kedy som bol napríklad vystavený taktiež určitým vzdorom, určitým prekážkam, určitým výzvam alebo životným métam, ktoré nebolo a nie je nikdy jednoduché naplniť. Toto všetko môže v človeku podnietiť tú vnútornú nespokojnosť, že niečo proste v sebe samom chcem zmeniť, ale neviem presne kde mám začať, a z akého bodu by som mal vychádzať, o ktorý by som sa moholv neskoršom čase oprieť.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár