Vnútorná nespokojnosť V

Ako som teda koncom predchádzajúceho článku spomenul, rád by som sa tematicky vrátil ešte k rozobratiu rozprávkového príbehu, avšak s veľmi poučným cieľom jednak poučiť čitateľa o tom, že peniaze jednak nie sú všetko, bohatstvo, predovšetkým závisť, ktorá z kresťanského pohľadu je v podstate hriech, aj keď človek mnohokrát pociťuje voči komusi akýsi duševný, alebo duchovný vzdor, ktorý ale nie vždy vie eliminovať, ovládať, a nie vždy považujeme toto za akési zlo.

Práve toto je zlé, že hriech si zamieńame a ospravedlňujeme za akési emócie, bavíme sa o tom, či je niečo hriech, alebo je to len naša čistá emócia, za ktorú v podstate, v ironickom podtóne to napíšem, ani nemusíme. 

Niekedy, kedy čítam napríklad aj kresťanské zamyslenia, ono obsah to má v podstate jeden a ten istý, rovnaký. Upozorniť včas na akýsi problém, dať do kontrastu, do kontextu, to čo je správne s tým, čo je nesprávne. nie preto, lebo by sme na to neprišli sami, ale preto, lebo niekedy je dobré sa o niečom vopred poradiť. Ako to myslím sa pokúsim ihneď vysvetliť. 

Ako som spomenul v tej rozprávke, tak mi to napadli niektoré súvislosti s ňou až teraz. Akási vnútorná nespokonosť je nie s naším úspechom, ale to, že nevieme si dostatočne vážiť náš úspech, a neustále sa s niekým stále iba sme pripravení bojovať, vadiť sa, hádať sa, pretekať sa, alebo skôr predbiehať sa, kde by sme mohli byť predsa len v niečom lepší.

A na druhej strane, je zlé, kedy človek nie je ocenený za svoj dosiahnutý výsledok aspoň morálne. Keď som chodil na strednú školu, pokiaľ som mal priemer do jedna celá niekoľko, teda prospel veľmi dobré, obyčajne sa to nezaobišlo bez písomnej pochvaly priloženej k vysvedčeneniu.

A veru bol to dobrý pocit. Bola to vnútorná spokojnosť. A isto cítili mnohí vnútornú nespokojnosť, svojským spôsobom, ak sa niečo takéto nepodarilo dosiahnuť. Ono v podstate o nič nejde, ale ja som to bral ako akýsi pozitívny stimulačný prvok, ktorý ma v podstate hnal vpred za lepším výsledkom, za niečím ešte lepším, a najlepšie bolo, ak som to potreboval samostatne prebádať, ak som sa potreboval v tom vŕtať, špekulovať, čoby bolo, keby bolo, ak som chcel dosiahnuť aj nemožné, len aby som dosiahol čo najlepší výsledok. Ako som naozaj zabral na dno svojich síl, keď naozaj bolo treba, a ako som nepoľavil v tom danom úsilí.

Tu nejde o to, že či niečo berieme ako akési chválenie, alebo neviem čo. Doba síce pokročila, a tá mentalita, ktorú človek mal 13 rokov dozadu na maturitách, teraz akurát bude tomu akurát trinásť rokov, čo som maturoval, je v podstate v niečom naozaj o čosi rozdielna, ale jedá sa o to, že či človek dokáže byť hrdí sám na seba, či si verí, či verí v úspech, alebo.. a to chcem vyjadriť záverom...

Alebo bude seba donekonečna ľutovať, že niečo bolo, niečo sa stalo,čo sa stať nemuselo, niečo mohol dosiahnuť, mal na dosah, ale vlastným seba zlým zapríčinením čosi nedosiahol, čo ho možno trápi dlhšiu dobu, azda mesiace, alebo sú to aj roky. Ani mna niečo takéto neminulo, to musím aj na seba kriticky sa pozrieť, ale malo to efekt. Malo to efekt ten, že napriek tomu, že čas proste nevieme vrátiť dozadu, než by sme si akokoľvek želali, naozaj všetko je tak, ako má byť, a tá vnútorná nespokojnosť sa môže razom premeniť na jednu harmóniu, kedy človek bude cítiť súzvuk predovšetkým duševný. Asi všetko.

Zdieľaj článok na facebooku
64 odoberateľov

Komenty k článku