reagujem na jeden celkom dobrý článok, ktorý rozoberal niečo ako prirodzená obľúbenosť. V skratke jedná sa o to, že človek v kolektíve je niekedy obľúbený, alebo menej obľúbený. Deje sa to samozrejme aj na základe istej charizmy osobnosti, to, čo človek nosí v sebe.

Možno ste si pomysleli, že čo je to tá charizma, o ktorej možno dennodenne môžeme sa dočítať v nejakých periodikách, a poprípade sa tento pojem dennodenne skloňuje v periodikách.

Akokeby to bolo samozrejme, už na škole badať tento neblahý vplyv, a nie každý sa s tým dokáže vyrovnať. Mnohí si myslia, že za tým stojí napríklad nejaké materiálne bohatstvo, ale ja si myslím, že toto je skôr výnimka, ako nejaké pravidlo. Je určite pravda, že peniaze okrem toho, že kazia charakter, ako to hovorí jedno porekadlo, s tým celkom súhlasím, niekoho samozrejme to tak pohltí, že nevníma reálne skutočnosť, realitu, ktorá sa deje okolo neho.

Potom si samozrejme začne domýšľať, začne si namýšľať a vymýšľať, že on má na niečom naviac, na tom, kde iní sa do toho samozrejme nevyznajú, oni na to nemajú, oni sa nemajú s ním čo porovnávať.

Táto neblahá osobnostná, psychologická komparácia celkom isto je už spozorovateľná napríklad v útlom destve, a autor článku, na ktorý píšem komentár, túto piatkovú recenziu to pomenoval niečo ako prirodzená obľúbenosť.

Doplnil by som v skratke niečo takéto. Prirodzená obľúbenosť neexistuje. Ak niekto inklinuje k niekomu, vyznáva nejaké sympatie, snaží sa možno začleniť do jeho myšlienkového sveta, alebo teda chce sa stať súčasťou akokeby jeho života, patriť do jeho partie, tak by som to nazval, je buď slabomyseľný, nemá sebaúctu, nevie sa kontrolovať, má značne znížené sebavedomie, ktoré sa samozrejme prejavuje v tom, že neustále potrebuje mať okolo seba akési vzory, nejaké morálne chodiace bytosti, ktoré si musí dávať za vzor, pretože nie je v tomto ohľade sebestačný, nie je samostatný, nie je schopný racionálneho rozmýšľania, a často sa venuje iným, než by to pravda malo byť naopak.

Potom keď takého človek stratí zo svojho zreteľa, pretože on sa ním v podstate formuje, celkom isto sa môže stať, že on stratí akokeby nejakú svoju identitu, a nemá zrazu na čom stavať. Nemusíme to vnímať okamžite nejako tragicky, ale je potrebné od všetkého a všetkých zachovať si akýsi prirodzený odstup.

To je proste niečo, čo mnohí nedokážeme. Už som to spomínal. Mnoho ľudí nedokáže žiť bez priateľov. Ja som v nedávnej dobe opustil mnoho mojich kamarátov. Celkom nedobrovoľne, ale musím povedať, že mi to len prospelo ako zaškodilo. Darí sa mi stokrát viac, ako sa mi darilo v ich spoločnosti.

Reči, že priateľstvo, osobná dôvera, a podobné nezmysly sú viac ako nejaký materializmus je síce ako tak sčasti pravda, ale dobre vieme, že z pekných rečí sa nenajeme.

Čo dodať na záver. Nechcem povedať niečo, čo možno vyvolám akúsi kontra názory, ale my nepotrebujeme nijaké vodcovské povahy, pretože v prvom rade potrebujeme byť zdravými a vyrovnanými osobami, ktoré v dostatočnej zdravej miere svojho racionálneho zmýšľania vedia zhodnotiť samostatne svoje možnosti, a vedia, že jedine, a teraz píšem za seba v jednotnom čísle, len ja poznám seba samého najlepšie, ako nik iný, a preto nik sa nevie vžiť do mojich pocitov. Každopádne, keď budeš čeliť v osobnom živote nejakým skúškam a prehrám, neúspechom vedz jednu pravdu, ktorú vyslovím na záver článku.

Na všetko raz aj tak ostaneš sám, a aj ten najlepší kamarát, alebo priateľ, nazvi si ho ako chceš, nebude pri tebe, a budeš sám. Uvedomte si to.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár