Nevedel som ešte celkom presne, aký by som mal dať nadpis tomuto blogu, myslel som si, že názov položím na spôsob rečníckej otázky, ale myslím si, že toto by malo azda byť postačujúce. Dnes by som chcel zareagovať na jeden celkom ale pekný článok, kde by som chcel opätovne priniesť moje pohľady.

Často sa zamýšľame, možno aj keď niečo nevyjde, že prečo sa to stalo práve nám. Alebo aj naopak. môžeme sa napríklad zamyslieť nad tým, že ako je možné, že niekto napríklad má šťastie v lotérii, kde jednoducho sa usmiala na neho akási šťastena, alebo neviem presne, ako by som to mal nazvať.

Tento týždeň som čítal taký článok, dosť ma aj zaujal, aj keď nedávam tomu veľký priestor, ale nedá mi to neopomenúť, a neskomentovať, ako istý matematik, neviem presne, či to bol nejaký vedec, alebo klasický učiteľ, pedagóg v nejakej škole, skúšal podať tikety v ktorejsi lotérii, a vyhral niekoľko krát akési mega sumy. Údajne to bolo pre neho celkom logické, pomocou akýchsi matematických a neviem akých výpočtov pravdepodobnosti a podobne, proste človek vo fachu, by sme mohli takto podotknúť, uhádol proste tie správne kombinácie, čísla, ťahy, a výhra bola na svete, aj v takomto markantnejšom počte, čo je naozaj obdivuhodné.

Ako je to možné, to celkom neviem, ale chcem vyjadriť jedno.

Radi sa zamýšľame, že napríklad prečo sa nám nedarí, a podobne, pričom si myslíme, že všetko to, čo sa netýka okolo nás, čo nie je v centre našej pozornosti, všetko je v poriadku. Súdime, alebo teda skôr usudzujeme to na základe akéhosi nášho pozorovania, a podľa našej logiky ale nevnímame, že to v podstate vôbec tak nie je. Myslíme si, že keď nám niečo nevyšlo, a my sa cítime, ako keby celý svet mal zrazu spadnúť, sme len tí, ktorým sa nedarí, nešťastníci, a všetkým ide všetko po masle.

Je celkom normálne, keď človeku aj niečo nevyjde, a ako som zistil sám na sebe, všetko je len o tom, ako sa k tomu postavím, ako si to prijmem k sebe, a ako budem schopný naďalej pracovať tak, aby som myslel predovšetkým pozitívne smerom dopredu, a nie negatívne práve tým opačným nechceným smerom.

Táto klamivá idea v človeku vytvára pocit akejsi zbytočnosti, a preto si takýto kladie napríklad vyslovene existenčné spoločnosti. Môže to napríklad zájsť tak ďaleko, že sa trebárs vyhýba akémusi kontaktu s ľuďmi, so spoločnosťou vôbec. To, čo teda napríklad pred časom pokladal za akési spontánne, prirodzené, normálne, že chodil do spoločnosti, že chodil napríklad kdesi do reštaurácie, kaviarne, proste len tak si posedieť, viesť aj rozhovory na bežné témy, ktoré jeho zaujímajú a jeho spoločníkov a podobne, zrazu to všetko začína v akejsi markantnej podobe vylučovať, a vymedzovať akosi zo svojho režimu, a z nejakého možno záhadného dôvodu to jednoducho v súčasnosti odmieta.

 Určite, denne, alebo teda pravidelne a stále sa pravda nedá všetko konať hneď a naraz, aj keď ide o celkom isto príjemné chvíle strávené medzi priateľmi v dobrej spoločnosti, kde vieme, že proste tam sa cítime jednak prijatí, akceptovaní, svojským spôsobom akceptovaní, cítime sa tam dobre, a najmä v akomsi psychologickom bezpečí, kde pociťujeme proste radosť a útočisko pred všetkým tým, čo by nás teoreticky mohlo ohrozovať, keby sme neboli v spoločnosti, ale by sme boli osamotení.

Čo by som dodal na záver. Ja sa snažím byť napríklad v mojej práci opatrný, a viem, že tak ako píšem v nadpise tohoto článku, tak naozaj, všetkého veľa jednak škodí, a jednak to, že menej je niekedy viac.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár