Zapojil som sa vďačne do internetovej diskusie, a teraz by som môj diskusný príspevok chcel napísať ako článok.

A keď sa rozvedú po niekoľkých rokoch života potom kde nastala chyba? Všetko podriaďovať ani manželskému spolužitiu nie je veľká výhra. My si v kresťanskej katolíckej diskusii všetko idealizujeme, a to je chyba. Hovoríme síce, že keď náhodou príde kríza, ale nerozumieme celkom dobre, čo tá kríza je, čo obnáša všetko so sebou, a čo znamená.

Sú jednoducho osoby, ktoré sa zídu, a potom rozídu. Nič viac nič menej. Sú ľudia, ktorí po odchode alebo rozvode trpia. Ale niektorí po rozvode sú šťastní, že sa od niečoho oslobodili. Myslíme si len tie extrémne situácie, že diabol rozbíja rodinu. Nie nie. Nikto nerozbíja rodinu. jednoducho za všetko si naozaj môžeme sami možno aj našim nesprávnym výberom. 

Možno je v tom chyba veku... že sa rozhodujeme v príliš mladom veku, a tak isto je to aj v kňazstve. Mnoho mladých chlapcov maturantov ide do seminára, teda nie je to až tak mnoho v porovnaním s minulosťou, mysliac si, že to je jeho cesta. Áno, je to jeho cesta. Ale nie v 19 rokoch (ako aj môj prípad) ale napríklad v 30 tich. Je rozdiel v niekom spoznávať prirodzenú autoritu na základe strachu, a nie na základe uznania určitých hierarchických hodnôt. 

To je všade rovnako. Niekto sa chce oženiť, aby neostal starý mládenec alebo dievka, a nakoniec to vynde tak, že sa iba trápi, lebo sa nalepili na prvého, koho stretli, a možno tá najväčšia katastrofa sa práve udiala. 

A práve to je akokeby, nazvem to začiatok konca. Ono všetko je to príliš ideálne. Ale ono to tak nefunguje. Aj niektoré myšlienky od kresťanských pisateľov, ktoré čítam, alebo počúvam v rádiu vyznievajú príliš ideálne, a povedal by som zaručene nie reálne a správne. Ani Písmom svätým sa nedá dobre argumentovať, pretože Písmo mi tiež nezaručuje, že pokiaľ ja budem dodržiavať všetky pravidlá v katolíckom, kresťanskom manželstve, pravidlá kresťanstva, že to všetko pôjde ako po masle, a najmä budem šťastný. 

Recept na šťastie, ani v manželstve, ani v kňazstve dokonca nenájdem tam proste. Tam musí byť dokonalá duchovná harmónia a najmä ochota. To je presne ako v práci. Darmo si geniálny, darmo máš vedomosti, schopnosti. 

Pokiaľ nemáš ochotu pracovať, proste tú ochotu, môžeš mať tituly pred menom za menom koľko chceš, vtedy si morálne proste skončil. Ani Písmo, ani kresťanstvo, ani náuka morálnej teológie nie sú jednoducho akýmsi tým spoľahlivým vektorom v určovaní šťastia. Ono dobre sa to počúva, ale keď je niekto proste naozaj šialený, tam sa nedá povedať o tom, že plne dôverujem Bohu cirkvi a Písmu, keď napríklad manžel alebo manželka terorizuje celú rodinu, alebo svokrovci sú spúšťačom hádok, takmer nikdy nekončiacich. 

Muž, alebo žena vo vzťahu k druhému sa môže naozaj rozdriapať od lásky a dobroty, ale pokiaľ ten druhý neakceptuje fakt, že on zobral už svoje záväzky vážne, a tomu druhému to ešte ani len nedochádza, potom jeden to bude brať ako vyslobodenie, teda ten, ktorému na tom nezáleží, ale ten, komu na tom záleží, to bude brať ako trápenie, ak naozaj berie vedomie, že je to doživotné, do smrti, a on je ešte mladý, vonkoncom nie v stredných rokoch. 

Čo teda potom, keď zistí, že on drie ako kôň, a niekto sa pri ňom neustále len priživuje, pretože zacítil šancu na krajší život. Áno. Krajší život síce vo dvojici, ale ťahá to všetko len jeden z nich. Ono všetko zohráva aj kresťanský aspekt modlitby. Lenže nemôžeme si predstavovať modlitbu ako zázračné želanie ktoré musí hneď vyjsť. Práve preto hovorím, že aj my v kresťanstve si mnohé veci príliš zidealizujeme, pretože všetko posudzujeme len na základe akýchsi pochybných teórii, kde to síce môže byť vykreslené pravdivo, to nepopieram, ale nie úplne, lež čiastočne, a tam sa stáva práve chyba.

Čo teda dodať na záver tohoto môjho zamyslenia, ktoré som teda ako spomínam na začiatku napísal ako koment do jednej internetovej diskusie, kde sa pravidelne zapájan. Lenže tam už naozaj končí všetka sranda. A sme svedkom, kedy jednoducho Boh mlčí aj roky, a ľudia vo zväzkoch trpia, pričom ten zväzok uzavreli z lásky, boli relatívne zrelí, aj keď ťažko predpokladať, čo bude o rok. Sú udalosti ktoré proste zasiahnu človeka a zmenia ho nenávratne, a proste tá milujúca žena alebo milujúci manžel sa zmenia na teroristu, ktorý ti proste nedá spávať. Nie je to jednoduché. nie som ženatý, ale jednoducho situácie vnímam veľmi reálne, najmä preto, lebo vieme, aká je realita. Asi toľko.

 Blog
Komentuj
 fotka
lucretia  24. 2. 2018 19:02
vo všetkom s Tebou súhlasím. nemôžem povedať, že som kresťanka - som veriaca, ale prešla som si cestou k tomu 4 roky vzad cca a stále nie som pokrstená. možno aj preto, lebod rvivá väčšina "tuhých" kresťanov alebo ako to nazvať, má presne také skostnatené, radikálne názory, voči ktorým sa vyhradzuješ. a kiežby len na kresťanstvo! chcelo by to viac ľudí, ktorí by vnímali vieru viac srdcom (v kombinácií so zdravým rozumom, ako mi prišla aj tvoja úvaha) a nie len slepo prijímali všetko, čo sa im povie, bez toho, aby nad tým popremýšľali, hľadali pod povrchom a aby sa dostali pod obrazy, paralely a metafory, ktorými je Biblia podaná. ach.
 fotka
vreskot000  7. 3. 2018 14:56
Ono vies zaklad povazujem jedno. Kto upusti od svojich vybudovanych hodnot, ktore mu zverili rodicia, "tazko sa prehresi" ako to myslim... Ci chceme ci nie,clovek sa raz v zivote teda minimalne ak nie niekolko dostane do situacii, kedy taketo otazky ako som na ich zaklade postavil moj blog si klast bude.mozno nie kazdy sa obsahovo so mnou stotoznuje... O to mi nejde. Ide mi oto, ze vlovek musi predovsetkym pravdivo spoznat realitu aka je. Prave preto je dobre vypocut si viac nazorov a po zrelej uvahe vyvodit zavery v ktorom skombinujeme rozumove a citove argumenty
Napíš svoj komentár