Vyprahnutosť

Čítal som teraz jeden basketbalový článok, kde som si zaspomínal na časy, kedy som sa zúčastňoval zápasov ako divák, ktoré v športovej hale mali svoje nezabudnuteľné čaro. Prečítal som si ale teraz jeden celkom dobrý blog o akomsi starnutí, a nedá mi teda naň aspoň v krátkosti nereagovať.

Mnohí sa cítime pod vplyvom našej práce ktorú konáme akýsi predčasne zostarnutí, ak by som to mal tak povedať. Človeku ubiehajú dni, a má toľko povinností, že naozaj nemá čas vôbec sa ani len zastaviť a možno kohosi navštíviť. Donedávna som to ešte celkom nechápal, avšak, poviem to tak, naštastie, teraz mám toľko roboty, že tento čas minimálne, ktorý tu teraz strávim je vyslovene pre mňa luxusom, ktorý má svoje čaro, pretože viem, čo stojí čas, akú má hodnotu, akú ma hodnotu tá voľnosť, ktorá je daná človeku.

Áno, uvedomujeme si azda všetci, možno nie do takej miery, aby sme tu mohli filozofovať a podobne, že jednoducho čas plynie, a to čo si zažil nevráti sa už nikdy nazad. Čosi mi evokuje podobné myšlienky jedna pieseň, celkom dobrá od jednej slovenskej skupiny, ktorá opisuje presne to, ako čas strávený sa nevráti už nikdy viac. Dosť som v poslednom čase ak som teda mal možnosť premýšľal o tejto skutočnosti, a musím tomu dať za pravdu, pretože mám teraz v súčasnosti 31 preč, a uvedomujem si, že v tomto veku to nie je sranda. Už to proste nie je niečo ako stredoškolské časy, na ktoré s obľubou pamätám, spomínam, ako bolo naozaj dobre. Teraz riešim veci, veľmi dôležité, ktoré nielenže som nemal čas riešiť na strednej, pochopiteľne, vtedy človek má iné povinnosti, ale nebolo tomu ani v nedávnej minulosti.

Ale na druhej strane som rád, pretože tomu sa hovorí dynamizmus života. Mám v súčasnosti proste veľmi rád, keď sa jednoducho okolo mňa niečo deje. Keď jednoducho viem, že to, čo robím, má veľký význam a zmysel, aj keď pochopiteľne nepripadám si celkom určite ako nejaký človek, ktorý dokáže úplne plnohodnotne a stopercentne podať výkon, ale ktože je samozrejme taký.

Viacerí sa boja nazvem to starnutia, ale to len preto, lebo si neuvedomujú, že práve dozrievajú a dospievajú. Mnohí z nás možno máme celkom isto radi akési obdobie nejakej bezstarostnej pohody, kedy nemusím nič riešiť. určite ak ste tu teda stredoškoláci a vysokoškoláci, azda to poznáte, že človek v tomto období sa má snažiť, aby sa dobre učil pretože dobre položené základy v prítomnosti skvele poslúžia práve na budovanie budúcnosti, ak by som to teda nejako prepojil.

Lenže problém nastáva, kedy človek necíti radosť z toho, čo robí, a má čoraz častejšie pocit, že stojí na akomsi jednom a tom istom bode. Že proste jeho žitie, tak by som to nazval, je akousi možno budem príliš filozofický keď poviem, prázdnou konštantou, kedy sa cíti byť neužitočný pre spoločnosť a podobne.

Prejavuje sa to napríklad niektorými spôsobmi, ktoré vymenujem teraz z bežného života, a ktoré som zažil samozrejme aj ja. Chcel som sa dovolať istému známemu, no ten má samozrejme vypnutý telefón. Nevadí, nikde nehorí, nič sa nedeje, beriem to normálne, veď predsa, dáko bolo, dáko bude, nezbláznim sa. Jedno však viem celkom isto, a to chcem povedať ako gro tohoto článku, toto by som teraz chcel vyjadriť.

Niekedy som sa zaťažoval, čo si kto o mňe čo myslí, teraz vplyvom náporu práce mi je to úplne jedno. Pochopil som proste, že niekedy tie naše myšlienky, naše osobné vrhnuté tieňe, ktoré nás negatívne ovplyvňujú, a ktorých sa teda nevieme zbaviť, a hľadáme akúsi účinnú protilátku na toto všetko, čo je okolo nás, predsa len existuje akési riešenie, a to v podobne analýzy si svojho vnútra a plnšie sa prispôsobenie svojim povinnostiam, zodpovedne k nim pristupovať. Totiž mnohé problémy v podstate ani nie sú problémami, ale to všetko pramení podľa mňa z pocitu nudy, a z toho, že človek proste sa cíti byť nevyužitý, možno sa začne nudiť, a potom buď mu čas uteká príliš rýchlo, alebo sa mu všetko okolo seba zdá neskutočne pomalé, čo sa vlečie, naťahuje a podobne.

Práve s tým súvisí vyprahnutosť a pocit, že človek azda nemá na čom stavať, pretože možno už dosiahol svoje, a viac ho nezaujíma. Veľký omyl. Človek má na sebe neustále pracovať, ale pozor, treba si dať na to, že naozaj z každého rožku trošku, pretože prílišná zaujatosť nemusí niesť znaky nejakej zaujatosti, ale práve toho, že nespokojný človek sa potrebuje kdesi realizovať, a je mu jedno, kde a ako, proste len potrebuje čímsi vyplniť svoj život. Robí to, čo ho nebaví, ale nemá možno na výber.

Na záver teda úplne v krátkosti ešte niečo chcem napísať. Daj si otázku. V akom stave sa momentálne nachádzaš ty. 





Zdieľaj článok na facebooku
59 odoberateľov

Komenty k článku