Je nevyhnutné, aby človek pre svoj všestranný rozvoj dokázal vyslovene, to poviem, vyslovene praktizovať ten štýl, že sa dokáže, samozrejme nie vo všetkom a všetkých smeroch, to by nebolo azda vhodné a ani dobré a prospešné, prispôsobiť napríklad povahe súčasnému stavu. V skratke to znamená, že teda, keď som v školskom prostredí, musím sa podriadiť tomu, čo mi hovorí školský poriadok, a samozrejme to staré známe pravidlo vo všetkom sa riadiť pokynmi vyučujúceho. Pokiaľ človek školu skončí, obyčajne skončia aj tie vnútorné nariadenia, ktorými sa vymedzený čas určený pre štúdium, alebo prácu. Už ho teda prestanú viazať tie jednotlivé body a podobne.
Samozrejme mnohí znás rebelujeme proti zaužívaným pravidlom, čo napríklad v škole ma dosť hnevalo, alebo mrzelo. Napríklad ak som videl vyslovene ľahostajné pristupovanie k povinnostiam. Samozrejme nikoho som sa nesnažil pretvoriť, ale čím viac som videl akýsi liberálnejší, voľný prístup k svojim povinnostiam, musím povedať, že tým viacej som sa snažil.
Napríklad už len preto, že vyučujúci majú radi, ak sa nájde proste človek, ktorý je ochotný plniť to, čo povie niekto hierarchicky vyššie. Nie preto, lebo je to akási slepá poslušnosť, ale preto, že práve tá poslušnosť oslobodzuje od akýchsi pravidiel, kde sa človek necíti byť slobodný. Ak mám to bližšie uviesť, napríklad na strednej, nikdy som nemal pocit, že by som mal napríklad vynechať nejakú hodinu, tak, ako sa to niekde bežne robí, že proste študent vstane, a odíde pred nejakou vyučovacou hodinou, a potom hľadá spôsob, ako ospravedlniť svoju neúčasť.
Častokrát je to pod spôsobom klamstva, zavádzania, ktorému môže alebo nemusí uveriť vyučujúci, a toto by som považoval za čierny bod pedagogického vzdelávania. Nechcem povedať, že človek v spravodlivosti by mal zájsť až do krajnosti, pretože keby sme ortodoxne sa mali bez prižmúrenia držať nejakých stanov a zásad, pravdepodobne by asi málokto zvládol čo i len stredoškolské učivo, ak sa to berie z ohľadu, že človek, ktorý skladá ústnu, alebo písomnú skúšku, musí sa vyznať do problematiky toho predmetu, z čoho zloží skúšku, a to už nie je jednoduchá záležitosť.
Tu sa dostávame ku problému, ktorý má názov, vzájomná tolerancia. Tento pojem v sebe v podstate zahŕňa všetko to, čo by sme mali vedieť od školských lavíc, a malo by nám to byť samozrejme.
Kto sa neučí tomuto v prvom rade v škole, ťažko to bude praktizovať po škole, a práve preto si bude z mnohých vecí robiť napríklad srandu, posmech, všetko mu príde ako niečo konzervatívne, čo ho bude sputnávať, kde bude vidieť prejavenie osobnej neslobody, osobnej akejsi obmedzenosti, a tomu sa nebude chcieť v tej miere prirovnať.
Na záver by som ešte napísal niekoľko viet, ktoré azda zhrniem v niektorých situačných príkladoch možno v nasledujúcom blogu, a práve preto záverom to chcem spomenúť vyslovene len okrajovo. Teda, čo chcem ešte povedať. A síce. Tolerovať názor znamená, že upustím z mojich možno aj prehnaných požiadaviek, ktoré majú len jeden jediný cieľ, a to si môžeme povedať teraz každý predovšetkým sám za seba. Vidieť všetko a vo všetkom len seba, absentovať na spoločných rozhodnutiach, kde by sme museli z nejakého nášho konceptu napríklad niečo osobné, alebo individuálne vypustiť, a tým pádom by akosi viazla naša vzájomná komunikácia, a tým pádom by sme sa dostali na bod mrazu a nulovej tolerancii, a niekedy takéto extrémy, ktoré z tohoto vzniknú môžu skutočne mať fatálne následky. Verte mi, stáva sa to. Skúste nad týmto porozmýšľať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár