Mnohí hľadíme na seba, a obyčajne, ako som to nie raz už spomenul a zdôraznil a podobne, hľadíme na splnenie svojich požiadaviek. Ak máme v niektorom bode napríklad ustúpiť a podobne, naša spokojnosť tým, dá sa povedať, priamo úmerne klesne, a teda naša motivácia robiť niečo podľa nášho plánu a podobne môže rapídne ísť smerom dole. V skratke povedané, keď všetko ide podľa našich predstáv, vtedy je to dobré, a je veľmi zle, keď sme presvedčený o nejakom našom druhu osobnej nedotknuteľnosti ,alebo neomylnosti, ktorá môže mať celkom isto fatálne následky. Strata priateľov, strach, prejavená nedôvera, zmena myslenia, samotárstvo, bludné predstavy, a všeličo iného, čo si človek dokáže predstaviť.
Prejavuje sa to potom v absencii názorov, byť teda motivovaný pracovať na sebe, prinášať proste do kolektívu napríklad chvíle pohody, chvíle úspechu, úsmevu, to, že človek možno stratí inšpiráciu obohatiť seba, obohatiť iných ktorí su pri mne.
Viacerí z nás napríklad sa nevedia podeliť s niečím, v čom vidíme svoj osobný prospech. Je vyslovene úbohé, ak človek napríklad profituje z nejakých cudzích benefitov, a nechce dať napríklad nejaký návod, nevie poskytnúť nejaký manuál na zvládnutie takéhoto systému, nejaký pádny algorytmus, ktorý by mohol či už v prítomnosti alebo budúcnosti dopomôcť k prospechu spoločnosti, kde žijem kde pracujem, kde študujem a podobne.
Obyčajne sa stáva, že niekedy tá naša malichernosť, ten náš nazval by som to minimalizmus, alebo malomeštiacke zmýšľanie nás môže dobehnúť práve v najnevhodnejšom čase, kedy si to neželáme, a nevieme sa pohnúť z nejakého bodu. Vtedy je samozrejme neskoro sa vrátiť nazad. A niekedy nastane situácia, že keď si to priamoúmerne rýchlo uvedomíme, čo sa vlastne stalo, aké to malo dôsledky a aký to malo neblahý dopad predovšetkým na našu osobu, tým horšie pre nás, pretože človeku sa vtedy môže veľa veci nenapraviteľne a nezvratne zrútiť, a to je zdrvujúca skúsenosť.
Prejavuje sa to napríklad tak, kedy človek je za niečím pahltný, je chamtivý a nevie kde je sever. Prehnaný indidualista, ktorý všetko chce jedine sám, samostatne, nechce a odmieta pomoc a akúkoľvek jej formu. Možno preto, aby vynikol medzi ostatnými, aby bol prvý medzi všetkými, aby teda dosiahol svoju tajnú métu, ale možno je to aj preto, aby niekoho napríklad vyslovene zdiskreditoval, a toto mu ešte robí aj radosť.Možno podozrieva niekoho, že mu ten druhý chce napríklad ukradnúť nápad, chce sa mu votrieť do jeho životného štýlu ktorý vedieme a podobne, a to je všetko len naše zdanie. Uzatvorenie sa pred ostantými paradoxne tým pádom vo veľkej miere len znižuje naše individuálne šance na presadenie sa kdesi, kde to práve chceme.
Veľa z nás, a to si musíme priznať, nechce hocičo, nechce s hocičím a hocikým súhlasiť, a práve preto to tak aj vyzerá, práve preto sa tá naša rebélia, alebo rebélia, ktorú pozorujeme u ostatných a pokúšame sa takto isto nastaviť aj my, môže v dohľadnej dobe vypomstiť.
Záverom by som ešte takto napísal- Je toto teda akýsi druh vzájomnej tolerancie? Môžeme to tak nazvať? Je toto normálny prístup? Je lepšie v niektorých medziach ostať pasívny a nevyčnievať z radu, nepretŕčať z davu, alebo byť tým ťahúňom, ktorý všetko síce v pracovnej fáze napríklad zoberie, dokáže to, na svoje plecia, ale výsledky a ovocie tej práce si nechá pre seba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár