Dneska by som sa chcel vrátiť ku tejto téme a budem sa venovať skrytej šikane, prehnanej presnosti a ďalších nepríjemných momentoch v živote.
Ďalej mám len jednoduchú jednu otázku. V tomto všetkom, čo som opisoval teraz, našli ste sa niektorí v tom? Touto mojou skúsenosťou by som chcel povedať ešte to, že nie všetko dobré človek musí vykonať, nie vždy nejakú dobročinnosť za každú cenu.
To som od určitej doby nechcel nikdy, pretože postupom času, ako sa snaží každý človek osobnostne a duchovne rásť každý vie dobre pochopiť, že aj v podnikaní, aj v obchodovaní, tam kde sa tvorí nejaký zisk musí ísť zásadne o spravodlivý proces, a nikdy nie za cenu klamstva, podvodu, nejakej skrytej šikany, ktorá sa časom môže prejaviť odopretím nejakých výhod, zabraňovaniu príjmu prémii, nespravodlivé pracovné, alebo školské ohodnotenie.
Tu sa môžete nájsť všetci tí, ktorí pracujú pod tlakom kohosi, kto robí na zisk toho druhého, kto neustále musí a je nútený prekračovať normy v práci, kto musí byť prehnane presný tam, kde sa to v tej pracovnej oblasti vôbec nevyžaduje a často je to len dôsledok skrytej a jestvujúcej šikany vedúcich na podriadených, lebo jedine oni to tak chcú a nemusí to byť. .... Zastávam sa týmto všetkých pracovníkov, ktorí jednoducho nemajú na výber, a musia trpezlivo znášať všetku tú nespravodlivosť na sebe, musia byť svedkom celého toho svinstva, ktoré sa deje okolo nich.
Trochu si teraz zaspomínam na moje obdobie školských časov. Naozaj živo si na to spomínam, hoci to obdobie bolo jedno z najkrajších v mojom živote, veľmi zmiešané pocity, ale proste nevedel som riešiť niektoré veci vzhľadom môjho relatívne nízkeho veku (20 rokov), nebol som zrelý, na všetko som potreboval proste čas, aby som na to samostatne prišiel, že nie každý, ktorý ťa vedie, ktorý stojí proste nad tebou, alebo lepšie povedané pred tebou ti chce nutne dobre. Vo viacerých okamihoch študentského obdobia som vnímal dosť jasne nejakú nespravodlivosť, pretvárku, a predovšetkým necítil som oporu a istotu. Cítil som v tom vypočítavosť.
Prejavila sa napríklad tak, že ten môj nadriadený, nebudem bližšie konkretizovať, doslova s posmechom mne a ostatným akože naoko sám vyriešil zdarne nepríjemnú situáciu, hoc som sa o to nijako nepričinil. Ale to som nechcel! Chcel som si to spravodlivo obhájiť, pretože som cítil krivdu, a nepotreboval som takúto falošnú zhovievavosť, ktorá koniec koncov mala pre mňa aj tak nepriaznivý vývoj.
To je tá odvrátená strana, tvár pedagogického sveta, o ktorej som tak militantne hovoril v stati, ako som v niektorom mojom blogu mal negatívne namierenú úvahu o učiteľskom poslaní, a práve na toto som myslel. Niektorí ste to možno zažili. Vtedy som to celkom dobre nenapísal. Tu cítim, pri napísaní vyššie uvedených skutočnosti, že som sa dostatočne otvoril.
Toto bola falošná dobrosrdečnosť. Veľmi falošná. Neznášal som ju, a dal som to aj najavo. Nikto to nepotreboval. Toto je čosi, že darmo ti niekto podá ako keby pomocnú ruku, to aj tak znamená, že v určitom momente ťa definitívne potopil, a niet návratu nazad.
Cítime v škole, na pracovisku, podľa toho, kde sa nachádzate čosi podobné? Mne to napríklad veľmi vadí, lebo neviem hrať dve tváre. Nikdy nie som prehnane presvedčivý, a pri nejakej zložitej a možno veľmi komplikovanej situácie som radšej ticho... avšak nie preto, aby som sa vyzul z nejakej tej možno spoločnej kolektívnej viny, alebo z tej situácie, ale preto, že potrebujem osobne čas a osobné dozretie, aby som vedel vyriešiť s chladnou hlavou čosi zlé, ktoré sa proste odložiť na pozdejšie ako tak nedá, pretože samo sa to určite nevyrieši.
Je to len otázka veľkého charakteru, kto kedy dokáže preukázať predovšetkým ľudskosť, ktorá je častokrát, a teda by mala byť povýšená nad prísne meradlo spravodlivosť.
Sú situácie, ktoré sa proste dajú vyriešiť láskavým slovom, a nemusí sa pri tom použiť nejaké vnútorné násilie, nazval by som to niečo ako vnútorný duchovný teror, možno ste počuli už ten pojem. To je proste tá situácia, kde cítiš napätie vo svojom kolektíve, kde sa pracovne alebo študijne samozrejme zdržiavaš, a nesieš tú napätú situáciu na sebe, a celkom sa s ňou stotožňuješ. Len aby sme neskĺzli do nejakej šikany! Každý má právo spravodlivo vyriešiť nejakú situáciu, a ide o to, že všetci sme si rovní v ľudskosti.
Na záver by som spomenul ešte k poslednému odstavcu asi toto. Na ten posledne menovaný faktor sa akosi zabúda. Pretože viacerí majú radi akési pochlebovačné reči, kde nejakej tretej osobe sa tým veľmi ubližuje.
Ak sme ľudia, takého čohosi by sme sa mali vyvarovať, a to aj za cenu toho, že upadneme do nejakej nemilosti voči nadriadeným. Prečo?
Tohto sa držím a uvediem príčiny toho, čo som napísal. Áno, nadriadených treba poslúchať. Avšak mám nad sebou aj Boha, ktorého treba viac poslúchať ako ľudí, a tiež, že Boží a prirodzený zákon je potrebné dodržiavať pre dobro nás všetkých. Asi toľkoto som chcel dneska napísať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár