V deviatej sérii tohoto blogu sa budem tentoraz venovať aj o tom, ako môže človek ostať v psychicky dobrej forme, a ako by mal obstáť v rozličných skúškach v tom smere, že sa bude držať svojich zásad, aby si udržal nejakú vnútornú pohodu.

Sú okolnosti, kedy aj veľmi silného človeka po psychickej stránke čosi nalomí, a zrazu nevie čo spraviť ako prvé. Možno po takomto čosi býva zadumaný, a nevie sa pohnúť. V istom zmysle s takou situáciou človek počíta, nie je to nič neobvyklé, lenže jedinečná situácia je jedinečná v tom, že sa stane len raz a druhý raz sa už neopakuje.

 Tu skutočne treba sa snažiť o to, aby človek bol vyrovnanou osobou, aby sa prejavili tie jeho individuálne duchovné kvality, na ktorých predsa staval. Ak to tak nebude, nebude vedieť ďalej pokračovať a môže to mať fatálne následky. Poviem ale dobrú správu! Tie duchovné kvality má každý z nás. Avšak musím zdôrazniť aj ďalšie veci. Nehľadanie nejakých východiskových ciest, zanechanie toho všetkého nie je celkom dobrý nápad, pretože to môže časom vyvolať stagnáciu našej osobnosti. 

Ten úpadok zapríčiňujú spočiatku mnohé nenápadné maličkosti, ale môže to mať skutočne fatálne následky. Zanedbávanie práve toho dobrého môže znamenať teda neskoršie postupné upadnutie. A tomu samozrejme každý chce predísť. 

Málokto sa o tomto chce rozprávať, a je to len na škodu veci. A to všetko len preto, lebo zabúdal na rešpektovanie aj svojho vnútorného sveta, lebo nepovažoval za potrebné stavať na svojej duchovnej či duševnej zložke života, ktorú rokmi vedome zatláčal, lebo vtedy to možno ešte nepotreboval riešiť v takom rozmere ako teraz. Toto znamená presne to, čo niekto nazýva, byť duchovne mŕtvi. 

Práve rozprávaním o tomto človeku sa len uľaví a pomôže mu. Pomôže mu jasne definovať problém, ktorý ho kedysi v tak markantnej forme zaťažoval a teda dokáže na základe tejto akokeby nazvem to analýzy prísť na koreň veci, identifikovať to a vedieť to zanechať. Nič inšie.

Byť duchovne mŕtvi má ešte aj samozrejme oveľa širší pojem, ale to nie je prijateľné pre tých, ktorí neveria v Boha. Im proste takéto poznanie ako také chýba, ale povzbudzujem všetkých, nech sa o to snažia, pretože verím pevne, že viacerí podnikajú kroky v tejto oblasti, a nie je im to vôbec ľahostajné. Pretože nesnažia sa hľadať aj čosi inšie, to, čo je pre oči viditeľné, ale predovšetkým sa treba snažiť hľadať to, čo je očiam neviditeľné. A to je správne, a vlastne takto to má byť! Nie každý to ale dokáže.

Absolútne typickým príkladom zo života je predsa situácia, kde proste mali by sme kdesi zasiahnuť, pretože je napríklad ohrozený nejaký morálny kredit človeka, ktorý je pri nás, a my proste nezasiahneme. Možno nám v tom čosi bráni, možno sa v nás ozvalo čosi z minulosti, a vieme, že tam sa nedá spraviť jednoznačný krok vpred a cestu zlepšenia, než by sme sa o to akokoľvek nezištne usilovali. Musíme si uvedomiť, že človek utrpí nejakú morálnu ujmu. Treba takým ľuďom pomôcť! My síce nie sme povinní všetkým pomôcť, pretože to sa samozrejme nedá, ale naše morálne svedomie nám predsa káže zasiahnuť tam, kde proste to nejako cítime, tam sa nesmie mlčať, hoc by sme mali upadnúť do nemilosti kohosi. 

Ak sa nedokážeme vcítiť do jeho kože, mali by sme takého človeka nejako morálne podporoviať. Pamätajme aj na to, že raz môžeme aj my byť v situácii, kedy sa to stane teda nám. To príjemné už nebude. Aj by sme chceli samozrejme pomôcť a zasiahnuť, pretože nám to káže svedomie, resp. prirodzený poriadok tohto sveta, lenže strach proste v nás zvíťazí, a necháme to všetko akokeby napospas osudu, a sme len pasívnymi sledovateľmi.

Pretože aj tým je to otvorené na ich úrovni. Duchovne mŕtvi môžeme byť aj na základe našej apatie voči nejakej nespravodlivosti. Absencia tej duchovnej zložky človeka môže spôsobiť, že človeku sa nejakým spôsobom môže zmeniť život. Že dobre vidíme, že čo sa okolo nás deje, ale napríklad z titulu toho, že sme na nižšej pozícii, a nemáme isté komeptencie.

Často sa nám proste stáva to, že aj pod tlakom nejakej verejnej mienky a podobne, možno nás zaskočí aj nejaká nepríjemná reakcia od ľudí, na ktorých teda nie sme na také čosi zvyknutý. 

Na záver chcem napísať takto ešte. Nebuďme voči takejto krivosti, voči takejto nespravodlivosti ľahostajní a snažme sa zasiahnuť, hoci to bude pre nás možno veľmi bolestivé. Všetkým vám prajem veľa pekných dní.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár