Vychádzal som z toho, že vzdelanosť pochádza z poznania sveta vo svete, ale múdrosť... tá je definovaná ako následok bohabojnosti.... Písmo hovorí... „bohabojnosť, je počiatok múdrosti, a múdro robia všetci ktorí ju pestujú.“ Ž 111,10 Múdrosť je definovaná teda ako niečo, čo v podstate absolútne nesúvisí s empirickým poznaním čohosi a primárne sa orientuje na rozvoj duševného a duchovného stavu, kde nevládne len rozum, ale predovšetkým múdrosť, zrelosť, proste stav, ktorý dosiahneme nie naučenými poznatkami, ale spoznáme ich v tichu, modlitbe, pri získavaní skúseností zo životných udalostí a podobne. Nenadobudne sa ani vekom, to je ďalšie mylné poznanie, a prejaví sa to napríklad tak, azda som to v blogoch dozadu spomínal, ale nedá mi to ešte opomenúť, že žiak veľakrát predčí svojho učiteľa. Ani možno nie tak v nejakej vedomostnej úrovni, ale tým, že logicky príde na také argumenty, na ktoré proste ten dotyčný vyučujúci proste nemá protiargumenty. To znamená, že múdrosť pochádza priamo od Boha.
Sú predsa okolnosti, kde ľudská sila a možnosti techniky a vedy, možno aj medicíny zmôžu len minimálne, ak sa dá o nejakej pomoci vôbec hovoriť. Na to zabúdame. Nie človek je predsa pánom nad životom, ale Boh. Ľudia vo svojej obmedzenosti, teda nemyslím tým ako nadávku, ale v obmedzenej miere používania ľudského rozumu nedokážu prijať niektoré životné pravdy. Nie sú totiž vnútorne na to pripravení, a už vôbec nedisponujú akousi duchovnou silou
Potom tu máme nešťastných ľudí, ktorí si kladú otázky, na ktoré niet odpovedí. Alebo sú ľudia, ktorí sa nejako trápia, a odmietajú pomoc, a sú zdecimovaní, a takto ešte aj do svojho okolia prinášajú istú vlnu takej nepohody, že to druhý vycíti, a nerobí to dobrú atmosféru ani na pracovisku, ani nikde. Potom sú len jednostaj zadumaní, a ťažko sa s takým človekom dokážete zmysluplne porozprávať.
Lenže problém je, že človek nie je nastavený tak, že dokáže non stop len počúvať nejaké stonania, alebo neustále riešiť problémy druhých ľudí. Zvyčajne neúspešní ľudia sa len sťažujú, a málo chvália. Ešte ani v tom by som problém nevidel, pretože ich pochopiť viem. Ak niekto skutočne cíti beznádej, azda ťažko bude chváliť a vyvyšovať akési kvality a radosť zo života, keď ich sám nezažije. Úplne to chápem, avšak ak odmieta pomoc, ako potom bude sa mať lepšie. Utápaním a rozmýšľaním nad vlastnou zlou situáciou, odmietnutím nejakej čo i len morálnej pomoci, každý z nás predsa potrebuje úsmev, milé slovo, a týmito menovanými vlastnosťami človek môže len zošalieť nič viac.
Či to chcete prijať alebo nie, my nemáme v rukách nič, lebo všetko je v rukách božích. Kto to neverí, toho ľutujem, lebo vidíme sami na sebe našu osobnú obmedzenosť, obmedzenú schopnosť adekvátne riešiť mnohé sporné otázky nášho života, či už medzi priateľmi, alebo na pracovnej pôde, také, kde na vyriešenie mnohých udalostí je potrebná božia milosť, teda to, v čo ateisti neveria a nevyznávajú.
Tu by som sa ešte chcel pristaviť a osobitne vysvetliť v čom to spočíva. Mnohí samozrejme nevieme, o čo máme prosiť. Možno máme aj nejaké konkrétne požiadavky, ale chcieť, že sa naša situácia zmení z večera do rána, respektíve akokeby na počkanie, a teraz budem čakať na nejaký zázrak je nesprávne. Takto to predsa nefunguje.
Tu sa viacerí proste seknú. Pretože niečo sa v nejakom okamihu nevydarí, všetko sa rozsype ako domček z karát, a teraz človek nevie či sa má pohnúť vľavo alebo vpravo. Naplno sa to napríklad prejaví vtedy, kedy človek sa spolieha vyslovene na svoje schopnosti, všetko je už vopred pripravené, zariadené, a nakoniec sa vyskytne akási chyba, ktorá v podstate sa javí ako nosný pilier celej tej skutočnosti, na tom to všetko stojí a padá.
Aj veriaci viacerí veria len dovtedy, pokiaľ všetko ide ako má, Pán Boh je s nami, a čo ja viem čo. Tu chcem kritickým okom pozrieť aj na ponímanie viery, pretože viacerí v nejakej skúške proste neobstoja a nie sú ani dostatočne duchovne vybavení, a jednoducho padnú, a nechcú ďalej sa zaoberať božími vecami, na modlitbu zabúdajú, nadobúdajú akési zvláštne poznanie, že nejakými nekalými praktikami nahradím si modlitbu, poprípade na ňu zabudnem, a nebudem sa zaoberať Bohom, absolútne zo svojho života, z centra môjho každodenného diania vylúčim nejaké rozmýšľanie o duchovne a podobne.
Na záver by som to chcel zhrnúť asi takto. Materialistickí ľudia denne rozmýšľajú len o materializme. Jedine to a nič iné. Na nič im neostáva priestor. Isteže je dobré vnímať potreby doby a zaoberať sa čo budem jesť, ale toto mi predsa nemôže stačiť. Aspoň záujem o kultúru, o umenie, proste niečo, čo mi neprináša nejaký zisk, pretože jedine to ma môže robiť nešťastným.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár