Ani som sa poriadne nestihol spamätať, a sme vo finále veľkonočného príbehu plného tajomstva utrpenia smrti a zmŕtvychvstania Pána. Prajem vám príjemný veľkonočný pondelok. Akurát som sa vrátil z polievačky, a nazad som šiel pešo. Aspoň som sa dobre prešiel. Zajtra opäť do práce. Pokúsim sa teraz teda napísať zopár mojich myšlienok už dávnejšie pripravených. Tematicky sa chcem vrátiť ku predchádzajúcemu blogu s týmto nadpisom.

Mnohých treba povzbudiť odborným poradenstvom, možno aj z oblasti nejakej psychológie, nejakej vnútornej duchovnej pomoci, možno sa tam nájde odpoveď a nejaké konkrétne riešenie na daný problém. 

To vôbec nie je na hanbu, ako si to mnohí ľudia veľmi mylne vysvetľujú, ale práve  je to na pomoc. Mnohí ľudia s problémami si nedajú poradiť, vlastne ani nevedia, komu skôr sa majú otvoriť a zdôveriť, pretože možno už stokrát stratili dôveru a neveria sebe ani ľudom pri sebe. V podstate, tento postoj čiastočne chápem, pretože každý po svojom prežíva niektoré tie životné momenty, ktorými musí samostatne čeliť, a nie je to jednoduché. Viem to pochopiť. Niekto už má proste zaužívaný ten rituál, na ktorý sú vo väčšej miere už naučení, už sú na to zvyknutí, mnohí si zvykli aj na tú samotu. 

Je to ale správne? Čo mi z tohoto vyplýva? Áno, mnohí ľudia prežili to svoje. Mnohí máme nejaký ten príbeh za sebou, isteže človek s odstupom času už má svoju predstavu o žití, a veľmi nerád by ju už narúšal čímsi iným, hoci dotyčný človek mu ho pomôže zvládnuť prekonať nejaké vnútorné bariéry.

Problém niektorých nespočíva len vo vyriešení nejakých problémov. Je to o inom. Častokrát taký človek nevie presne definovať, v čom spočíva tá jeho bolesť, tá jeho nedobrovoľná absencia duchovnej slobody, takej osobnej radosti, a taký človek nevie dokonale prežiť nejakú radosť, nevie sa tešiť z kladných a pekných, príjemných zážitkov, ktoré mu trebárs pripraví ktosi iný, ktorý možno vie dobre vystihnúť, že to ten dotyčný azda najviac potrebuje. 

Lenže stane sa čosi nie dobré, čo sa nedá vyriešiť samozrejme zo dňa na deň. Mnohí tento aspekt pomoci odmietajú, myslia si že psychológia je záležitosť duševne a vnútorne nevysporiadaných jedincov, oni predsa takí nie sú, a nepotrebujú takýto druh pomoci, ale práve opak je pravdou. 

Jedine silný človek, takáto osobnosť dokáže v sebe samom práveže uznať, že na všetko jednoducho samostatne nestačí, a je potrebné aspoň dočasne sa o pomoc kohosi oprieť. Málokto ale na druhej strane začne riešiť veci aspoň vtedy, keď sa s tým čosi dá ešte robiť. Mnoho ľudí sa nazdáva, že oni takýto druh pomoci nepotrebujú. Áno, v podstate nepotrebujú, potom človek trpí depresiami, stavmi úzkosti, stáva sa samotárom, a podobne. 

Možno poznáme ten akokeby syndróm.... ja si vystačím so všetkým, ja nič nepotrebujem, nepotrebujem dokonca nikoho pri sebe, lebo som naučený samostatne riešiť situácie. Je to síce chvályhodné, lenže toto z nás robí istým spôsobom egoistov, ktorý myslia len na seba.

Sociálny aspekt samoty, ten problém je celospoločenský a nespočíva len v mojich osobných a jedinečných dojmoch a pocitoch, pretože, ani nemusíme študovať nejakú psychológiu, z bežnej praxe, zo školských a pracovných čias vieme predsa dobre, že v skupine existuje určitá forma vzájomnej interakcie, vďaka ktorej nutne potrebujeme tvoriť spoločenstvo s niekým. 

Hádam každý mi potvrdí, že lepšie sa pracuje v kolektíve aspoň s jedným kolegom, kde v podstate vždy platí princíp, že jeden pracuje, a druhý po ňom kontroluje, lebo vlastnú prácu je problematicky kriticky zhodnotiť, čo sa týka presnosti. Nehovoriac o tom, že to samozrejme môže mať nejaký dopad na kvalitu odvedenej práce, či už pozitívne alebo negatívne.

Človek, nech by sme akokoľvek chceli, nevieme si vystačiť sami, je to v podstate nemožné. Ak sa vrátim na začiatočné myšlienky tohoto blogu, je len na škodu veci, ak si ktosi nechce poradiť. Potom je len ustavične zadumaný, a verte mi, s takou povahou sa nedá nič tvoriť. Ak sa napríklad pozriem na seba, tak by som aj rád pomohol, teda ten krok tu je, lenže to nezávisí od nás. 

A možno je to tak aj správne. Ten človek možno skutočne nepotrebuje pri sebe toho druhého. A potom tu máme problém akýchsi emancipovaných žien, ktoré muža nepotrebujú k životu, pretože mali nesprávny vzor. Lenže musíme si uvedomiť, že spoločnosť, a ani rodinu nikdy netvoria jednotlivci, ale minimálne je to dvojica osôb. Na toto sa zabúda.

Dotiaľ človek bude mať mylné názory, dokiaľ nepochopí, že keď sa neotvorí tomu dotyčnému, nikdy nebude dobré. Takíto ľudia, ako som vybadal aj v súčasnosti, sa dokážu ozvať človeku len vtedy, keď niečo potrebujú. Vtedy vedia pekne poprosiť, a ochotne dokážu počkať a sú obyčajne veľmi vytrvalí. Prečo je to tak? Prečo takí ľudia nechápu, že na svete nie sú sami, a že tvoria nejaké to spoločenstvo. Prečo myslia len na seba? Aj v tom dobrom, ale aj v tom zlom.

Možno mnohí si myslia, že nebudú druhých zaťažovať svojimi problémami... azda majú aj zlú skúsenosť, že boli odvrhnutí, už si proste užili to svoje zlé, a nechcú to viac zažiť.

Čo dodať na záver? Azda len toľko. Tento svet, táto spoločnosť potrebuje veľmi veľa modlitieb, aby sme sa mali skutočne dobre. O tom vás uisťujem.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár