Zamyslenia VII

Dneska by som sa v tomto článku chcel opäť venovať tomu, čo v predchádzajúcom, avšak pridám nové myšlienky. Chcel by som tu teraz opätovne poukázať na prejavenie dôvery alebo nedôvery, a aký to môže mať celkový dopad na človeka, jeho vnútorný svet, na jeho zdravie a celkovo na spoločnosť ako takú v ktorej žijeme.

Musím nutne pripomenúť, že stavy depresie sú veľmi vážne stavy, ku ktorým sa často môžu pridružiť rôzne psychické ochorenia, a to všetko len preto, lebo niektorí ľudia problémy v práci alebo v štúdiu stále len odkladali na pozdejšie, že oni predsa len majú čas, to sa vyrieši samo, to zmizne časom, na všetko je dobrý len čas, lebo čas je najlepší lekár. 

Ale naozaj to závisí len od času? Je čas také čosi, vďaka ktorému sa dostaneme na nejakú lepšiu úroveň? Prejdú tie ťažkosti sami od seba, je na to potrebný čas, alebo je potrebný zásah zhora. Je to prirodzený proces, alebo vnímame to aj ako čosi čo nás presahuje, hoci to ešte nevieme celkom presne definovať a pomenovať to niečo ako Boh a podobne. Potom sa mi tu naskytá aj takáto otázka. Ako napríklad takýmto ľuďom pomôcť. 

Nie každý je ale pripravený otvoriť sa tomu druhému. Ide to dosť ťažko. Práveže, najhoršie na tomto všetkom je, že práve opak je pravdou. Potom sa stane, že čím dlhšie čosi trvá, tým sa môže rapídne zhoršovať duchovný a duševný stav, a okolie vaše to samozrejme vystihne. Proste ľudia okolo vás si to postupom času začnú všímať, a človek sa stane centrom pozornosti. Prílišná nedôvera voči niekomu, ktorý má absolútne nezištné dôvody svojho konania môže mať ešte horšie následky. 

Čas nie je najlepší lekár. Vôbec nie. Dlho som si to myslel aj ja, najmä v spojitosti s tým samozrejme, že na všetko treba vyzrieť, a na všetko treba čas, ako sa samozrejme hovorí. Lenže čas ako fyzikálna veličina je čosi, kde máš priestor na nejaké činnosti. Teda v čase je potrebné čosi konať také, čo ma posunie vpred. Napríklad také štúdium, alebo samoštúdium, kde človek prostredníctvom nejakých kníh a odbornej literatúry, samozrejme podľa toho, čo ho baví snaží sa bližšie zoznámiť s nejakou problematikou, ktorá ho zaujíma, a podobne.

Mnohí ľudia neskoršie odkladajú všetky povinnosti, myslia si, že pozdejšie sa to nejako pozitívne zmení, že to bude lepšie. Klasický školský príklad, kedy pred hodinou sme si písali ešte domáce úlohy, samozrejme ktoré sme mali napísať si deň, alebo niekoľko dní už dozadu, a predsa sme to nespravili. Je to zodpovedný prístup k práci? Pozdejšie to bude len horšie.

Takto ja čas využívam, keď sa potrebujem čosi nové dozvedieť ohľadom spoznávania Písma Svätého. Boli časy, kedy skutočne som si nevedel dať s niečím rady, a postupom rokov som až dozrieval, a postupom času, keď som si všetkým prešiel, som zistil oveľa viac.

Keď človek neprejaví dôveru, asi ťažko sa budeme vedieť čomusi otvoriť a prijať nejaké rady. Taký človek vždy bude len váhať, a nikto sa v ňom nebude vedieť vyznať. Možno to ani nepotrebuje, ale je to len na škodu veci.

Je veľmi smutné, že v školách sa nekladie dôraz na výchovu človeka v ľudskosti. Potom tu máme síce veľmi šikovných a odborne zdatných ľudí, ktorí sa vyznajú vo fachu, ktorý napríklad vyštudovali, alebo pracovne čo nadviazali a teraz ich to samozrejme živí, a celkom sú to úspešní a prosperujúci ľudia, avšak po stránke ľudskosti tu môže nastať veľký problém. 

Vo všeobecnosti vieme určite, že ľudia, ktorí úspešne ukončili napríklad teda vysokoškolské vzdelanie, to je super.... ja ho nemám, všetkým to prajem, sú na to patrične hrdí. Je to normálne, pretože je to korunovaná niekoľkoročná snaha, a je to o to viac cennejšia, keď to človek dosiahol s nejakou veľkou námahou, a dosť sa pri tom nadrel. Možno popri štúdiu pracoval, vynaložil obrovské úsilie, aby neskôr sa mal možno o trochu lepšie, ako sa mal doteraz.

Nie je problém skončiť školu a byť úspešný ako tak, pokiaľ je mi niečo ponúknuté, a závisí to len odo mňa, či nejakú šancu využijem, alebo nie. Problém je, keď sa ocitnem pri riešení situácii celkom sám, a musím si so všetkým vystačiť, a náhodou človek má viacero ponúk a nevie si vybrať, to je ešte ten celkom dobrý problém. A ešte horšie je, keď človek v pracovnom živote zistí, teraz samozrejme nechcem nikoho strašiť, že študoval čosi, a vlastne ho to nebaví, nenapĺňa, a nechce sa tým živiť.

Na záver by som napísal ešte niekoľko viet. Horšie je, keď si človek neverí, keď si nedôveruje, a stráca zmysel toho všetkého okolo seba. Neveril by som, ale nedá sa s takými nejako pohnúť. Nikdy by som to nepovedal, keby som to v uplynulých dňoch nezažil. Veľmi mi je to ľúto, že neviem pomôcť. 

Zdieľaj článok na facebooku
48 odoberateľov

Komenty k článku